Zrkadlenie Boha

Čo to robí? To naozaj? Možno tí, ktorí zbadali len obraz bez textu, ako sa pápež František skláňa a v Nedeľu Dobrého pastiera bozká ruky deviatim kňazom,  nemuseli tomu veľmi rozumieť.
Zrkadlenie Boha

Jozef Kozák 27.04.2021

Veď je jasné, že nižší sa skláňa pred vyšším, mladší vzdáva úctu staršiemu. Nie naopak. A tu to práve nekorešpondovalo so zaužívanými praktikami.

Avšak tí, ktorí prežívali priamo alebo prostredníctvom prenosu vysviacku týchto novokňazov v Bazilike sv. Petra, tomu, verím, plne rozumeli.

V ten deň pápež pomazal ruky deviatim mužom pre kňazskú službu. Pre službu, v ktorej má byť – ako im to povedal v homílii – žitý Boží štýl. Ten sa podľa Františkových slov prejavuje v štvorakej blízkosti: v blízkosti Bohu, blízkosti biskupovi, blízkosti medzi nimi a v blízkosti Božiemu ľudu.

Ako to pekne znie. Ale povedzme si pravdu – vôbec to nie je ľahké. Už samotnej blízkosti sú kladené rôzne prekážky. Poznáme to mnohí. Najčastejšie spomíname náročnosť pracovných povinností alebo nedostatok času. A potom jednotlivé „skupiny“, tie tiež nie vždy sú nami vyhľadávané a chcené.

Je však jedna blízkosť, ktorá rozhoduje o ďalších. Blízkosť Bohu. Ona je prameňom pre Boží štýl, v ktorom sa potom hľadá a nachádza čas s biskupom, kňazmi i Božím ľudom.

Azda si teraz mnohí pomyslíte na svojho kňaza, začnete premýšľať a v duchu sa pýtať, ako je na tom on; či vidieť jeho stretávanie s Bohom aj vo vašej farnosti; či Boží štýl je uňho skutočne žitý. Áno, na jednej strane máte pravdu. Tie slová v prvom rade patria nám kňazom.

Ale nebolo by múdre zabudnúť na to, že zrkadlenie stretávania s Bohom by malo byť viditeľné u každého kresťana.

Dámsky gambit

Pri týchto slovách zrejme spozornejú dve skupiny. Najprv tí, ktorí sa venujú šachu, keďže ide o názov jedného zo šachových otvorení. No ešte väčšou skupinou budú tí, ktorí si toto pomenovanie spájajú so seriálom o dievčine zo sirotinca, ktorá sa napriek závislosti stane šachovou veľmajsterkou.

Dámsky gambit

Jozef Kozák 02.03.2021
Ako milovník šachu som si nedal ujsť tento seriál ani ja. Ale ako nás to učil profesor Anton Fabian, aj naň som sa pozeral „homiletickými očami“.

V hlave mi utkvela jedna scéna. Hlavná hrdinka sa učí hrať šach a v jednom okamihu stratí dámu (najmocnejšiu figúrku pri hre). Už dvíha ďalšiu figúrku, keď jej to učiteľ šachu nedovolí. Nekompromisne jej zastaví ruku a povie: „A teraz sa vzdáš!“

Dievča to odmieta, hnevá sa, pýta sa, podľa akých pravidiel to má urobiť. Na čo jej učiteľ odpovie: „Nie je to pravidlo, ale športové správanie!“ Dievča chce pokračovať, dohrať partiu. Avšak počuje len rázne: „Nie.“

Mohlo by sa zdať, že týmto úvodom reagujem na aktuálne politické témy či na situáciu v nejakej firme. Že dávam odkaz „niekomu hore“, že je čas vzdať sa. Koľkým by sme radi poslali takúto správu?!

Len uvažujem, či by to nebolo diablovo pokušenie. Zamerať sa na zlyhanie iba iného a žiadať vyvodenie dôsledkov a nevidieť v tom istom svetle pravdy aj seba. Nielen nedodržiavanie „športového“ správania, ale i zlyhávanie vo vedení je nám totiž mnohým blízke.

Vnímame to, verím, pri každodennom spytovaní svedomia. Len škoda, že pri takomto rozpoznaní sa nemôžeme hneď vzdať Božiemu milosrdenstvu vo sviatosti zmierenia.

Že je tu dlho zvláštna prekážka, ktorá nás učí posúvať hranice nie vždy dobrým smerom. Ktovie, čo nás táto skúsenosť bez potrebného vyvodenia dôsledkov naučí a k čomu povedie?

Nič mi nevychádza

„Pán farár, pozrite sa, čo mi dnes vyskočilo ako spomienka. Fotografia z nášho minuloročného farského plesu. Som veľmi smutná. Nič z toho, čo som si plánovala, na čo som sa tešila, mi nevychádza,“ napísala mi jedna moja farníčka a čakala na odpoveď.
Nič mi nevychádza

Jozef Kozák 09.02.2021
Pokušenie pripojiť sa k jej lamentovaniu bolo veľké. Ale ako to povedal pred pár dňami pápež František: „Lamentácia nás uväzňuje.“ 
Preto som rýchlo utekal od tohto pokušenia bedákania a hľadal pre ňu aj pre seba inú odpoveď.

Vtedy som si spomenul, že v Cirkvi prežívame Rok svätého Jozefa. Hľadiac na jeho život, zdá sa, že aj o ňom by sme mohli povedať, že je to muž, ktorému fakt nič nevychádza.

Veď si len pripomeňme – neplánované Máriino tehotenstvo, narodenie dieťaťa v neočakávaných podmienkach, útek do Egypta. Zaiste mal Jozef iné plány. Ale nepod­ ľahol nariekaniu.

Zdá sa mi preto, že Rok svätého Jozefa je prorocký. Je znamením a povzbudením zároveň. Jozef nás inšpiruje, ako máme kráčať aj my teraz. Mohli by sme to zhrnúť do dvoch impulzov.

Prvý: Jozef ako model na­čúvania. Sami dobre vieme, koľko rôznych slov a myšlienok sa k nám cez deň dostáva. Jozef však najintenzívnejšie reaguje na hlas Boha.

Druhý podnet: Jozef ako príklad zodpovednosti. Mohol sa hneď na začiatku zbaviť starostlivosti o ženu a dieťa. Koľkí aj dnes bojujeme s pokušením opustiť svoju ťažkú životnú rolu. Ale on, naopak, neuteká zo svojho miesta manžela a pestúna; žije ho, ako najlepšie vie!

Azda by sme mali v týchto dňoch viac ako vyratúvaním toho, čo nám nevychádza, pozrieť sa vo svetle príkladu svätého Jozefa ešte raz na svoj život. A pýtať sa: Čo vychádza Bohu so mnou?

Budem tam s nimi

„Nebudem môcť hovoriť, ale budem tam. Nebudem niekým privilegovaným, ale jedným z nich. Chcem byť medzi nimi ako Kristov posol, ktorý nie slovom, ale skôr skutkom a svojou prítomnosťou im bude kázať evanjelium…“ napísal si do svojho denníka emeritný arcibiskup Alojz Tkáč, keď v roku 1977 nastúpil ako kňaz bez štátneho súhlasu pracovať ako vodič električky v Košiciach.
Budem tam s nimi

Jozef Kozák 12.01.2021
Prešlo pár rokov a mnohí z kňazov Košickej arcidiecézy robia čosi podobné. Už nie na základe rozhodnutia iných, ale po slobodnom zvážení sa v týchto ťažkých chvíľach prihlásili ako dobrovoľníci v nemocniciach. Začali v Prešove – slúžia pri triáži, skladoch, vstupe a piati priamo na covidovom oddelení.

Pomáhajú s tým, čo treba a čo môžu. Keď som cez víkend s jedným z nich telefonoval, bol unavený, ale veľmi spokojný. Hovoril o tom, čo celý deň robil – ako pomáhal s roznášaním jedla, kŕmením, pri polohovaní pacientov, ale aj ako sa s nimi rozprával.

Ako sa mnohí potešili, že sa niekto pri nich zastavil.

Spomenul aj skúsenosť s jednou ženou, ktorá ho so slzami v očiach vítala, keď potom, čo ho videla pri roznášaní jedla, ho zbadala, ako jej podáva Eucharistiu. Ubolená a dojatá, pripútaná na lôžko nahlas vykríkla: „Ježišu, ja k tebe nemôžem a ty si prišiel ku mne!“

A viete, čo mi z toho najviac utkvelo? Keď povedal: „Už dávno sme tu mali byť!“ Pri pacientoch, ale aj pri lekároch a sestrách. Aby aj cez našu skromnú službu mohli zažívať Ježišovu blízkosť. Lásku, ktorú máme odrážať ako pokrstení, ako kňazi.

Veríme a trpezlivo čakáme na chvíľu, keď sa kňazi vrátia k svojej sviatostnej a pastoračnej službe. Ale nesmieme zabudnúť na jeden fakt – že aj tento príklad prinesie iným odvahu a chuť – v inom čase a v inom prostredí – byť nablízku blížnemu. Byť odrazom Kristovej lásky a blízkosti.

Až sa skončí Advent

„A keď raz odovzdám svoj úrad, plánujem, že budem žiť ako páter František Paňák,“ zvykol hovorievať náš emeritný arcibiskup Alojz Tkáč. Pátra Paňáka som nikdy osobne nestretol, ale z rozprávania viem, že tento jezuita bol známy ako veľký spovedník v Dóme sv. Alžbety.
Až sa skončí Advent

Ani neviem, prečo som si v týchto dňoch spomenul práve na neho. Možno práve preto, že tento kňaz slúžil v našej katedrále. A azda aj preto, že práve toto jeho verné vysluhovanie sviatosti zmierenia sa tak silno stalo charakteristickým pri spomienke na neho.

Už dnes vieme, že pred Vianocami nemôžeme očakávať tie veľké spoločné spovede ako po iné roky. Že tento rok to bude o vernej a vytrvalej službe jednotlivých kňazov počas celého Adventného obdobia. Že sa nebude dať navzájom si vypomôcť tak, ako sme boli roky zvyknutí.

Aj preto chcem zvlášť nám kňazom na povzbudenie pripomenúť slová svätého Jozefa Cafassa, ktorý kňazom hovoril: „Kto sa spomedzi kňazov chce cvičiť vo veľkých a vznešených skutkoch, nech spovedá. Kto chce získať mnoho zásluh, nech spovedá.“

A všetkým nám, zvlášť tým, ktorí sa boja, či zápasia s myšlienkou spovede, nech rezonujú slová svätého Leopolda Mandiča, ktorý na výčitky, že je príliš veľkorysý pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, zvykol vravievať:

„Pozri sa, on nám dal príklad! Nie my sme zomreli za duše, ale on vylial svoju božskú krv. Máme sa teda správať k dušiam tak, ako nás naučil svojím príkladom.“

Ktovie, ako si budeme o pár dní spomínať na Adventné obdobie v tomto roku. Prajem však nám všetkým, aby pri návrate k týmto dňom bola jednou z krásnych spomienok aj naša vlastná dobrá svätá spoveď.

Naozaj nás tu nechcú?

Článok prevzatý z Katolíckych novín

Moja babka zvykla hovorievať: „Čo vidíš na iných, čakaj na sebe!“ Až ma to naľakalo, keď som si tieto jej slová spojil s poslednými udalosťami v Nice vo Francúzku a v Santiagu de Chile.

Pred očami som mal hneď horiace kostoly, ale aj telá mŕtvych vynášaných z Božieho domu. Či vari sa mám aj ja báť o svoj život? Či vari aj mne ako kňazovi, našim veriacim a kostolom hrozí takéto niečo?

Azda by ma niekto hneď zastavil. Neblázni, nestresuj, nerob paniku! To sa nemôže u nás stať. A možno by sme sa dostali k tomu, že ono sa to už deje. Nemyslím priame zabíjanie a pálenie. Skôr sofistikované útoky s jasným odkazom: „My vás tu nechceme!“

Zatiaľ „len“ prichádzajúce z kaviarní či domácností niektorých komentárov na internete. Občas v narážke nejakého článku či „odbornej“ debate. A predsa, tlak rastie. Neuveriteľné.

Zvlášť pre tých, ktorí si ešte dobre pamätajú tú vlnu nadšenia pri prvých vysviackach ponovembrových biskupov a to skoro až masové „chodenie“ do kostola.

Áno, tá generácia videla rast! Len nesmieme zabudnúť na to, čo bolo prv. Koľkí predtým zasievali alebo „len“ zlepšovali pôdu pre Božie veci. Možno je tu práve tá chvíľa, keď je to už na nás. Keď naša generácia je poslaná zasievať. A to nie je len zasievanie. Je to napĺňanie Božieho plánu.

S úžasom a vďakou som preto v posledných dňoch sledoval odkazy a príbehy na sociálnych sieťach. Všimli ste si to aj vy? Koľkí kresťanskí lekári a zdravotníci, ale aj laici zo spoločenstiev a farností, kňazi a rehoľníci boli zapojení do testovacích tímov? Áno, nebolo vidieť ich odev kresťana, ale bolo vidieť ich odev Kristovej lásky.

Vrátim sa preto k výroku mojej babky a trošku ho budem parafrázovať: „Čo vidíš dobré na iných, čaká Boh aj na tebe.“ Veď v mojom živote nemá ísť o to, kde a či vôbec ma chcú mať niektorí ľudia. Lež o to, kde a pričom ma chce mať Boh.

Ak by som sa druhý raz narodil

Cestou z primičnej svätej liturgie sa u mňa na fare zastavil môj známy. Bol plný krásnych zážitkov a priateľských stretnutí. Podelil sa so mnou o myšlienky z kázne i o spomienky z detských rokov novokňaza. Hovoril dlho bez prestávky a ja som ho so záujmom počúval. Z celého jeho nie krátkeho monológu ma zaujali dve skutočnosti…. viac na https://www.katolickenoviny.sk/komentar/

Zostaňte doma 2

Nie, nie je to názov nového katastrofického filmu a ani maľovanie čerta na stenu. Je to len trpká myšlienka, ktorá sa mi vďaka našim médiám a časti novinárov občas dostáva do mysle. Prichádza vždy vtedy, keď čítam niektoré komentáre alebo len názvy článkov, ktoré posielajú kresťanské hodnoty či samotného aktívne žijúceho kresťana do zabudnutia. viac tu…