Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma

Evanjelium 28. nedele v Cezročnom období nás radikálne vyzýva, aby sme sa vzdali všetkého, čo máme. Mnohých tieto slová doslova postavia zo stoličky. No treba si uvedomiť, že Pánu Ježišovi ide predovšetkým o to, aby majetok zostal prostriedkom, nie cieľom nášho života.
Jozef Kozák 08.10.2021
Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma

Hromadenie materiálnych vecí nám prináša pokušenie hľadať zdroj pravého šťastia v tom, čo máme, a nie v Bohu samotnom. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

„Čo povieš na to, žeby sme si dali spolu postaviť nejaký bungalov? Aby sme sa na dôchodok mali kam ,stiahnuť‘.“ Otázka s vysvetľujúcou odpoveďou od spolužiaka kňaza ma prekvapila. Pôsobí v zahraničí, ale na dôchodok by sa rád vrátil domov na Slovensko.

A aj keď máme po štyridsaťpäťke, neraz sa naše debaty skončili práve pri otázke: A čo potom? Generácia starších kňazov zväčša žila i zomierala na svojich farách. Nevenovali sa otázke „kňazského dôchodku“.

Avšak dnes je čím ďalej, tým viac kňazov, ktorí po šesťdesiatpäťke sami alebo na základe zdravotného stavu, či z iných dôvodov odchádzajú z aktívnej pastoračnej služby – a nie všetkým sa podarí byť výpomocným duchovným. A tak vzniká relevantná otázka, kam sa utiahnuť.

Kúpiť si nejaký malý byt? Vrátiť sa do rodičovského domu? Môžem ale takto premýšľať a postarať sa o svoj dôchodcovský čas, keď jedna z evanjeliových výziev hovorí jasne: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21)? Môžem ako kňaz mať taký majetok? A ak áno, kto mi nastaví, aký majetok ešte spĺňa túto Ježišovu podmienku?

Koľko toho teda môžem mať?

Myslím, že táto otázka nezamestnáva iba niektorých diecéznych kňazov, ale všetkých tých, ktorí slovo Boha berú vážne. A neboja sa evanjelium vnášať do praxe tu a teraz. A tak je namieste otázka: Koľko toho teda môžem mať? Kde je tá pomyselná hranica vzťahu kresťan katolík, veriaci a hmotný majetok?

V prvom rade treba povedať, že Ježišova rada, ktorú dáva mladíkovi, prichádzajúcemu s otázkou, čo má robiť, aby získal podiel na večnom živote (porov. Lk 18, 18) – ísť, predať, rozdať a nasledovať ho, presahuje akúkoľvek spravodlivosť. A je uskutočnením väčšej spravodlivosti a ideálu.

A predsa sa nemôžeme tváriť, že sa nás to netýka. Že nám o až také „veľké“ ideály nejde. Lebo všetci túžime vstúpiť do Pánovej slávy. A to je ten najväčší ideál – vidieť Boha z tváre do tváre. A preto nesmieme ostať bez odpovede na Ježišovo pozvanie.

V mnohých kresťanských komunitách a spoločenstvách na Slovensku už dávno funguje pravidlo 80 : 10 : 10. Z 80 percent zarobených peňazí sa žije, 10 percent sa odkladá na budúcnosť a 10 percent sa dáva na dobročinné účely a charitu.

Aj keď pre mnohých sa to už stalo štandardom, pre iných už aj táto požiadavka je veľkým ideálom. Z rôznych dôvodov. Avšak jedným dychom treba hneď priznať, že sa neraz a mnohí podobáme mladíkovi z evanjelia.

Že aj túžime po Božích veciach, ale zarmucuje a vovádza nás do smútku naša naviazanosť na to naše – na náš osobný štandard, ktorý nám vyhovuje, o ktorý sme sa dlhé roky snažili a na ktorý sme si zvykli.

Teda na otázku, koľko toho môžem mať, aby som čo najlepšie korešpondoval s evanjeliom v praxi, neexistuje odpoveď, ktorú by sme mohli vyjadriť nejakým číslom.

Skôr tým meradlom by pre nás malo platiť Božie slovo a príkaz lásky: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 31) v spojení: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7, 2).

Ako by to mohlo vyzerať v praxi, vystihuje prístup istého veriaceho človeka, ktorý keď ide do reštaurácie častejšie ako jeden večer v týždni, tak takú istú sumu, akú minie v reštaurácii na večeru, venuje miestnej kuchyni pre bezdomovcov.

Zároveň treba dodať, že v momente, ako sa začneme pýtať, či ešte to, či ono, či toľko môžeme mať, dostávame sa na šikmú plochu, ktorá nás veľmi ľahko môže zviesť ku chamtivosti.

Jednoduchou pomôckou rozpoznania pravdy je dať si úprimnú a pravdivú odpoveď na otázky: Prečo po tom tak túžim? Prečo to musím mať? Je daná vec alebo suma pre mňa prostriedkom byť viac v službe lásky alebo sebalásky?

Prekážky spôsobené blahobytom

Prečo vlastne Ježiš kladie požiadavku úpravy nášho vzťahu a prístupu k majetku? Prečo nás pobáda predávať, rozdávať a žiť jednoduchšie? Kardinál Timothy Dolan uvádza v jednej zo svojich kníh päť dôvodov. Prvým je, že vlastnenie veľkého majetku nás drží ďalej od Boha.

Lebo je pravda, že pohodlie, luxus a hromadenie materiálnych vecí nám prinášajú pokušenie hľadať zdroj pravého šťastia v tom, čo máme, a nie v Bohu samotnom. Druhým dôvodom je skúsenosť, že tí, čo žijú jednoduchšie, majú bližšie k solidarite s chudobnými.

Tretím dôvodom je, že je to najlepšia a najsilnejšia pripomienka, že nič z toho, čo máme, získame, kúpime, dosiahneme, nás neuspokojí večne.

Štvrtým dôvodom na jednoduchší život je, že nás takýto spôsob vedie k väčšej dôvere v Boha. V jeho prozreteľnosť. Skôr a ľahšie uznáme, že sa nemôžeme spoliehať na svoje istoty, lebo nič, čo máme, nie je naše. A teda platí, čo čítame v Písme: „Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Posledným, piatym dôvodom, zvlášť dôležitým pre kňazov, je to, že jednoduchým spôsobom života dávame ľahšie a jasnejšie dobrý príklad. Takýto život vedie k škole chudoby ducha a povzbudzuje k spravodlivosti. Zdá sa, že tieto kardinálove slová dávajú logiku.

Že naša autenticita hlásať životom Kristovo evanjelium potrebuje jednoduchosť. Že starosť o zhromažďovanie a následne spravovanie a starostlivosť o nazhromaždené nie vždy idú ruka v ruke so službou. Že nás to neraz obmedzuje a zaberá nám nemalý čas.

Zároveň pri tomto bode je vhodné spomenúť ešte jeden silný argument – a to je láska k prírode a stvorenému svetu. Inými slovami, pozrieť sa na ekologický dopad nášho rýchleho a zväčšujúceho sa zhromažďovania.

Nedajú sa pritom nespomenúť a prehliadnuť častejšie sa opakujúce apely pápeža Františka na dopad našej „žiadostivosti mať, mať veľa a mať rýchlo“ na našu zem. Aj tu sa totiž prejavuje vzťah k darcovi – Bohu. Aký máme totiž prístup k daru, taký máme vzťah k darcovi.

Aj tu platí a mal by byť viditeľný zákon lásky. Mohli by sme ho pokojne parafrázovať, miluj seba, ako miluješ dary tejto zeme. Dopraj si toľko pozornosti a starostlivosti, koľko dopraješ prírode. Vráťme sa ešte raz k Ježišovej výzve: Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma (porov. Mk 10, 27).

Keď sa Ježiš obracia na človeka týmito slovami, prechádza od všeobecných Božích očakávaní v zákone k niečomu osobnejšiemu: „Jedno ti ešte chýba“ (Mk 10, 20). Bohatstvo zrejme u tohto človeka podnecovalo konkrétny typ zlozvyku, ktorý sa stal preňho prekážkou prekročiť prah svojej vlastnej konformity.

Bohu totiž v konečnom dôsledku ide o stav nášho srdca. Aj čo sa týka nášho osobného vzťahu k majetku. Pretože sme jednoducho dostali dočasné vedenie nad materiálnymi vecami, ktoré je možné a správne použiť v jeho službe. Majetok by mal teda ostať prostriedkom.

Nie cieľom. Nieto zdrojom nášho šťastia. Lebo je niečo viac; niečo, čo trvá dlhšie ako pocity chvíľkového naplnenia. Ako to povedal Ježiš: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú!“ (Mt 6, 19).

Nasleduj ma

Nič z toho, čo bolo uvedené, sa však nedá pochopiť a prijať bez poslednej výzvy: „Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21). Toto je ten pravý dôvod, prečo by sme sa mali dať strhnúť k jednoduchšiemu spôsobu života a štedrosti. Pre nasledovanie Ježiša. Pre vzbudenie „žiadostivosti“ patriť a kráčať s Bohom.

Ak sme si totiž dobre všimli text, z ktorého vychádzame, v rozhovore Ježiša s človekom, ktorý túži po večnom živote, a kontrolnej otázke, ako je na tom s dodržiavaním prikázaní, Ježiš – zdá sa – zámerne vynechá to, ktoré hovorí: „Nebudeš túžiť.“

Bohatý človek možno dodržiaval všetky prikázania, avšak bol uväznený v žiadostivosti. Tá mu hatila dobrý úsudok. Nebol schopný rozlíšiť, čo je naozaj viac. Respektíve nebol súci si priznať, že to nie on vlastní bohatstvo, ale bohatstvo vlastní v skutočnosti jeho.

A práve bremeno nenaplnenej žiadostivosti ho priviedlo k tomu, že odchádzal od Ježiša smutný. Chce vlastniť všetko, ale nie je schopný nechať sa vlastniť a vložiť do Božích rúk.

Pred pár dňami pápež František pri návšteve Slovenska v Prešove povedal, že svedok evanjelia nenosí krížik iba na krku, ale ho nosí v srdci. A tento nenáročný obraz nás privádza k podstate nasledovania.

Ježiš nás pobáda slovami svätého Pavla: „Vezmite si Božiu výzbroj! Bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“ (Ef 6, 13 – 17).

Pohotovosť pre Božie veci

Všetko, čo máme na sebe, v sebe a pri sebe, nesmie brániť „pohotovosti“ pre Božie veci. Je to ako výstup do hôr. Aby sme „vystupovanie na štíty“ zvládli, potrebujeme si do pomyselného batoha zbaliť len to, čo nám nebude brániť pri nasledovaní, a len toľko, koľko unesieme.

Občas mám totiž pocit, že keď počujeme Ježiša hovoriť o peniazoch a majetku, sme neskutočne rýchli na reakciu. Buď vymenujeme, kto je bohatší ako my a mali by sa práve títo dať osloviť Ježišovými slovami; alebo bedákame, koľkí by sa mali nad nami zľutovať a „rozdať“ nám svoje dobrá, aby sme sa cítili šťastnejší a milovaní.

Oboje je nesprávne! Ak počujeme či čítame Božie slovo, nepočujeme ho náhodne. Vždy je napísaným listom Boha z lásky k nám. Preto nezabúdajme: „Pamätaj, že všetky tvoje peniaze sú Božie, nielen to, čo dávaš Pánovi.“

A čo ďalej?

A čo ďalej? Pýtajú sa mnohí, ktorí pozorne sledovali návštevu pápeža Františka na Slovensku a nechcú, aby tieto dni a jeho slová ostali iba peknou spomienkou. Chcelo by to vraj viac. Ale čoho viac? A od koho viac?
A čo ďalej?

Jozef Kozák 28.09.2021

Prvou viditeľnou odpoveďou na pápežove slová bola nedeľná zbierka na misie na Kubu. Rýchla. Jasná. Chvíľková? Lebo dať jednorazovo nejaké euro „pre chudobných“, to asi nie je to pravé, čo by malo byť vidieť ako aplikovanie slov Svätého Otca. Boh cez pápeža Františka chce od nás zaiste viac.

Zmenu zmýšľania a konania. Prijatie a žitie pravej slobody. Len si pripomeňme pápežove slová pri stretnutí s biskupmi, kňazmi, so zasvätenými osobami a seminaristami v Katedrále sv. Martina v Bratislave v pondelok 13. septembra: „Mať všetko regulované je začiatkom kazuistickej morálky.

V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje, ktorý nás premieňa.“ Zdá sa, že tu niekde by sme mali začať. Nanovo sa pozrieť, čo znamená byť slobodný a žiť slobodu.

Neklamme si. Mnohí a mnoho v Cirkvi na Slovensku, v našich farnostiach, pastoračných aktivitách, kresťanských médiách a formácii veriacich ostalo niekde na polceste. Inak povedané – prišraubované. Voláme po slobodnej a úprimnej viere, ale iba dovtedy, kým nie je potrebné zobrať zodpovednosť.

Kým sa nevymyká akýmsi zabehnutým schémam. Hneď ako je to iné, zneistíme a pochybujeme, negujeme a bojíme sa, že to nové zaváňa akýmisi cudzími prúdmi! Ale či Duch Svätý netvorí veci nové? A nechce to nové aj na Slovensku?

Tak vlastne prečo príde?

Nielen novinári si kladú s blížiacou sa návštevou pápeža Františka rôzne otázky. Napríklad aj: Čo pre našu krajinu znamená pápežova návšteva? Ako jeho cesta k nám zapadá do kontextu jeho predchádzajúcich ciest? Prečo si vybral práve Slovensko?

Tak vlastne prečo príde?

Jozef Kozák 24.08.2021

Odpovedí za ten čas sme z rôznych miest počuli viacero: od toho, že František pokračuje v plánovaných cestách emeritného pápeža Benedikta, od dobrých vzťahov s kardinálom Tomkom, od šarmu pani prezidentky až po aktivitu slovenských biskupov či blízkosť našich kňazov, ktorí sú pápežskými ceremoniármi.

Pred pár dňami som počul ešte jeden zaujímavý argument. Na otázku, odkiaľ pápež František o nás Slovákoch vie a prečo si nás všimol, zaznela aj myšlienka: „Treba sa pozrieť trošku do histórie. Pápež pochádza z Buenos Aires, z Argentíny. A to je mesto a krajina, kam v istom čase prišlo mnoho Slovákov – z ekonomických i politických dôvodov.

Odhaduje sa, že na sklonku medzivojnového obdobia žilo v Buenos Aires 7- až 10-tisíc Slovákov a do samotnej Argentíny sa ich dostalo okolo 30-tisíc. A to si myslím, že taká veľká komunita sa nedá prehliadnuť.“

Akýkoľvek je dôvod návštevy, faktom ostáva, že naša malá krajina dostáva privilégium privítať na pár dní námestníka Ježiša Krista. Že všetky naše reakcie a postoje zachytené kamerami a perom novinárov budú hovoriť o obraze Cirkvi nielen na Slovensku, ale v istom zmysle budú hovoriť o kresťanstve v Európe.

A možno práve toto je pre nás Slovákov a Európanov nepríjemné. Že budeme musieť priznať, že opäť potrebujeme „Argentínu“, aby sme mohli začať nový život.

Fakultatívny výlet pre pápeža

Zvykli sme si na to, že po prílete do letoviska nám cestovná kancelária ponúkne osobné stretnutie. Delegát nás oboznámi s potrebnými informáciami, odovzdá nám kontakt na seba a popritom ponúkne katalóg fakultatívnych výletov.
Fakultatívny výlet pre pápeža

Jozef Kozák 03.08.2021

Pekné fotky a odporúčania delegáta v nás vzbudia túžbu niečo si z ponuky vybrať. Veď aké by to bolo ísť do Egypta a nevidieť pyramídy či byť na Kube a nenavštíviť Havanu? Zdá sa, že tí, ktorí v týchto dňoch komentujú program a miesta návštevy pápeža Františka, sú poznačení takýmto prístupom.

Chceli by, aby nás pápež vnímal v tých najkrajších farbách; aby svet obleteli iba top fotografie. Zabudli sme na to, že pápež k nám prichádza nie na dovolenku, ale ako otec k svojim deťom. A ako je to Františkovi vlastné, zaujíma sa o všetky deti. Aj o tie úspešné, „katalógové“, aj o tie na periférii.

Samozrejme, je to v nás, že pred rodičmi občas zakrývame to, čo nie je potešujúce (spomeňme si len na známky v škole). Dobrý rodič však vie, že potrebuje a často musí vstúpiť presne tam, kde to syna či dcéru tlačí. Jeho blízkosť prináša neraz riešenie či uistenie, že aj napriek danej situácii sme stále milovanými a ráta sa s nami.

Pravdupovediac, návšteva pápeža Františka z viacerých dôvodov neukáže úplne pravdivý obraz o Cirkvi u nás. Či už pre pravidlá nastavené štátom, ktoré sú pre niektorých prekážkou; a taktiež gréckokatolícka liturgia v Prešove a svätá omša v Šaštíne logisticky limitujú istú časť veriacich pri výbere miesta stretnutia s pápežom.

Ale toto by nás nemalo vytrhnúť od podstaty. O pár dní k nám príde otec. Nemôže byť všade, no my už dnes vieme, kde sa s ním môžeme stretnúť. On príde. A čo my?

Rozhodol by si sa rovnako?

„Urobili by ste aj dnes rovnaké rozhodnutie a stali by ste sa kňazom?“ „Áno,“ odpovedal kňaz. „A viete, že moja dcéra neraz o vás povedala, že vy by ste boli dobrým otcom a že by si chcela nájsť muža s takým srdcom a správaním, ako máte vy?“
Rozhodol by si sa rovnako?
Jozef Kozák 01.06.2021

Keď som počul o tomto rozhovore, v duchu som sa zamyslel. O pár dní si budem so svojimi spolužiakmi pripomínať 20 rokov kňazstva. Možno je tu opäť ten moment, keď je potrebné zastaviť sa. A pýtať sa: „Tu a takého ma chcel mať Boh?“

Vedomý si, koľkokrát sme sa stretli so svojou slabosťou, koľkokrát sme sa ako hriešnici vzdialili od neho, koľkokrát nás musel hľadať, dostávam sa iba k jednému. Ak by nebolo Boha, ktorý nás ku kňazstvu povolal, nestáli by sme dnes pred ním. Bez Božej vôle sa to nedá. A rokmi žasnem, čím ďalej, tým viac, že tá jeho vôľa ráta aj so mnou.

Ešte viac si to uvedomujem, keď sa pozerám na fotografiu z vysviacky. Dvaja Martinovia, naši spolusvätenci, už nie sú vyše 10 rokov medzi nami. Jeden zahynul pri autonehode a druhý podľahol ťažkej chorobe. Neraz mi prídu na um otázky: „Prečo práve oni dvaja? Prečo nie ja? Neboli by oni lepšími kňazmi?“

Myslím však, že nie je mojou úlohou nájsť na to odpoveď. Že aj toto je tajomstvo – ako každé jedno kňazské povolanie. V jednom rozhovore s kartuziánskym priorom zaznelo: „Usilujeme sa nasledovať Brunove stopy, jeho ochotu zriekať sa, všetko opustiť a začať odznova.“

Toto je to, k čomu je povolaný aj každý diecézny kňaz. Lebo pýcha a duch súperenia sa aj nám neustále miešajú do života. A vytrvalé zápasenie s týmito pokušeniami neznamená nič iné ako obnovovanie si svojho áno na Božie volanie.

Kresťanské médiá napĺňajú Ježišove slová pri nanebovstúpení

Kresťanské médiá majú nezastupiteľnú úlohu: špecifickým spôsobom – mediálnym jazykom prenášať náboženské posolstvá a najmä evanjeliovú zvesť. Dôležité je nezostať pasívnymi a kráčať k vyšším métam.
Kresťanské médiá napĺňajú Ježišove slová pri nanebovstúpení

Jozef Kozák 16.05.2021

Kresťanské médiá mediálnym jazykom prinášajú náboženské posolstvá a najmä evanjeliovú zvesť. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Pred pár týždňami si Pán povolal k sebe kňaza, biblistu Jozefa Leščinského. Považujem to za dar, že som mohol byť jedným z jeho študentov. Bol to muž sčítaný, provokujúci k rastu a zanietený.

V modrom svetríku, vždy s úsmevom vošiel do triedy, povedal pár príbehov, pri ktorých sme sa zasmiali, našli rýchlo poučenie a niekedy sme ani nestihli zareagovať, ako rýchlo z bežného života prešiel k textom Svätého písma a otváral nám srdcia a životy pre Božie slovo.

Rozprával s takou ľahkosťou a nadšením, že po jeho prednáškach sme ostávali neraz unesení. Pamätám sa, ako nám vždy predstavil nejakú knihu a my mladí bohoslovci sme pri svojich vychádzkach hľadali kníhkupectvá, kde by sme si ju mohli kúpiť.

Ako bazíroval na našej slovnej zásobe a vyjadrovaní. Ako mu záležalo, aby sme si zapisovali všetko, čo pri svojich prednáškach ponúkal. Chcel z nás vychovať mužov, ktorí poznajú Sväté písmo, hlásajú ho a žijú podľa neho.

Aby sme našli Slovo Boha pre nás a ponúkali ho ďalej. Keď ho mám teraz otvorené a čítam Ježišove slová pri jeho nanebovstúpení, vnímam ich upriamený na kresťanské médiá a kresťanov pracujúcich v médiách. Rezonujú mi v srdci i mysli štyri slová: choďte, hlásajte, evanjelium, všetkým.

Choďte

V posolstve Svätého Otca Františka k 55. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov čítame: „Aby sme mohli vyrozprávať pravdu o živote, ktorá sa stáva dejinami, je potrebné vyjsť z pohodlného predpokladu, že my ‚už to vieme‘, a dať sa do pohybu; ísť sa pozrieť, byť s ľuďmi, počúvať ich, zachytiť čaro reality, ktorá nás vždy po istej stránke prekvapí.“

Priznajme si, že sme spohodlneli. Akosi sa nám už nechce „zapotiť“. Zvykli sme si, že všetko, čo potrebujeme, príde k nám. Kedysi to bola veľká vec, keď prišlo diaľkové ovládanie k televízii. Dnes už z pohodlia svojho kresla nielen prepíname programy, ale aj nakupujeme, prednášame, obchodujeme, pracujeme, „varíme“ cez dobrú donášku.

Nepotrebujeme urobiť ani krok. Dostávame sa však do omylu, že v tomto virtuálnom svete a bezpečí domova „urobíme všetko“. Všetko pre seba a iných. A možno aj pre evanjelium. Nie je to tak. Boh je kreatívny. A daroval aj nám kreativitu. Boh stále robí veci nové a aj my sme pozvaní, aby sme neprestali pracovať.

Boh nás pozná a volá po mene a osobne. Ide nám v ústrety, je v pohybe. Aj nás stvoril pre veci nové a rast. Nedal nám ducha strachu, ale Ducha radosti a nádeje. Aj pri každej svätej omši sa nám to pripomína – iďte. Iďte v mene Božom. Choďte do toho, čo je Božia vôľa.

Ak som teda pozvaný byť kresťanom 21. storočia, som povolaný byť v pohybe. O to viac, že hľadíme dnes na nanebovstúpenie Ježiša. Nie tak dávno pápež František prostredníctvom Twitteru nám nechal odkaz:

„Skrze nanebovstúpenie Pána do nebeskej slávy sa zúčastňujeme na plnosti života s Bohom. Už teraz ho v srdci zanesme do ulíc sveta.“ Len sa zamyslime, ako sme neraz vďační tým, ktorí išli vo svojom čase do pohybu. Napríklad aj do budovania kresťanských médií – novín, rádia či televízie.

Kde by sme dnes boli, keby sa vtedy nikto nepohol? Otázka na zamyslenie: Čo prináša do života mne i iným môj pohyb? A vôbec, som ja v nejakom pohybe?

Kresťanom pracujúcim v médiách pápež František hovorí: „Zvedavosť, otvorenosť, nadšenie. Aj žurnalizmus, ako rozprávanie o realite, si vyžaduje schopnosť ísť tam, kam nikto nejde, vôľu pohnúť sa a túžbu vidieť.“ Je nejaká diecéza, farnosť, téma, ktorú obchádzam? Kedy tam zájdem?

Hlásajte

„Komunikovať znamená spoločne sa o niečo deliť a to predpokladá počúvanie, prijatie. Počúvať je oveľa viac ako len počuť, teda zachytiť sluchom. Počúvanie nám umožňuje prijať správny postoj, vyjsť zo spokojného stavu divákov, užívateľov, konzumentov.

Počúvať znamená byť súčasne schopný mať účasť na otázkach i pochybnostiach toho druhého, ísť po jeho boku, oslobodiť sa od akejkoľvek domýšľavosti o vlastnej všemocnosti a pokorne dať svoje schopnosti a dary do služby spoločnému dobru“ (Posolstvo Svätého Otca Františka k 50. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov).

Sme toho svedkami pár mesiacov. Mnohí to zažívame a máme rovnakú skúsenosť, že nám akosi chýbajú témy. A čo budem hovoriť. Veď nemám nič nové, nič sa od minula nezmenilo. Tým, že sme sa „zastavili“, chýbajú nové impulzy.

Koľkokrát sa nám mnohým stalo, že kdekoľvek sme začali tému, vždy sme akosi skončili pri korone. A tak snažiaci sa o nové myšlienky, len tie staré sa opäť ozvali, či dokonca ešte viac posilnili. Hlásanie však vychádza z počúvania.

Pre nás kresťanov je to najmä počúvanie Božieho hlasu, ktorý – musíme neraz priznať – prestali sme počúvať. Stratili sme citlivosť naň. Čo môžeme povedať nové a živé, keď nepočujeme živé slovo? Dovolím si pridať myšlienku, že kresťanské médiá by stratili svoju identitu, ak by slová, ktoré ponúkajú, vychádzali iba zo sedenia pred laptopom a v kaviarni.

Samozrejme, aj tam sa dá počuť veľa. Ale nielen o tom máme hovoriť. Veď ako to inde povedal pápež František: „Skôr než sa Ježiš od svojich priateľov odlúčil, pripomenul im udalosti svojej smrti a zmŕtvychvstania, keď im povedal: ‚Vy ste toho svedkami.‘

Dôležité je dodať, že tými svedkami dnes máme byť my. Otázky na zamyslenie: O čom najčastejšie a najzanietenejšie rozprávam? A koho alebo čo najradšej a pozorne počúvam?

Kresťanom pracujúcim v médiách Svätý Otec František pripomína: „Logos – Slovo sa stalo tvárou, neviditeľný Boh sa dal vidieť, počuť, dotýkať.“ Koho tvár približuje a akú tvár v inom zanecháva mnou napísané, podané slovo?

Evanjelium

Už aj naši starodávni otcovia vo viere hovorili o ľudskej mysli ako o mlynskom kameni, ktorý poháňa voda a nemožno ho zastaviť. Avšak ten, kto je za mlyn zodpovedný, má možnosť rozhodnúť, či bude mlieť zrno alebo kúkoľ.

Ľudská myseľ je stále aktívna a nemôže prestať „mlieť“ všetko, čo prijíma, ale je na nás, aký materiál jej poskytneme (porov. Ján Kassián, Epistle to Leontius). Ponúknuť evanjelium – radostnú zvesť, ponúknuť nádej, to je naším prvoradým poslaním. Ak by sme chceli dať niečo iné, už by to nebolo Ježišovo, už by to nebolo autentické.

Bažiaci po „sledovanosti a počúvanosti“ môžeme ľahko skĺznuť do jazyka sveta. Do začarovaného kruhu obáv a špirály strachu, ako to nazval pápež František. A vyzval nás na premenu: Chcel by som, aby sa všetci usilovali prekonať pocity zlej nálady a rezignácie, ktoré nás často prepadajú a vrhajú do apatie, vyvolávajúc strach alebo dojem, že zlu nemožno zabrániť.

Ak chceme vidieť budúcnosť, potom potrebujeme ponúknuť sebe aj iným myšlienky radosti a nádeje. Myšlienky, ktoré prekročia prach tohto života a prinesú niečo viac. Niečo, čo presahuje tento svet.

To svedectvo musíme vydávať každý deň: Kristus je s nami, Ježiš vystúpil do neba, je s nami, Kristus žije! (porov. Posolstvo Svätého Otca Františka k 51. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov).

Otázka na zamyslenie: Som tým, ktorý neustále analyzuje, bedáka, alebo tým, ktorý ponúka riešenia a nádej? Sú moje slová a myšlienky vracaním sa do minulosti alebo tam nájdem aj ideu večnosti?

Kresťanom pracujúcim v médiách František hovorí: „Slovo je len vtedy účinné, ak ho ,vidíme‘, ak nás vtiahne do skúsenosti, do dialógu.“ Aký dialóg chcem vytvoriť? Nie je moja tvorba monológom, nieto klamstvom?

Všetkým

Všimli ste si, aká veľká zmena sa za pár rokov s nami stala? Kedysi sme všetko skrývali – recepty, tréningy, prednášky, len aby nikto nemal také ako my. Dnes? Stal sa opak. Všetko je pre všetkých. Zdieľame fotky, videá a, samozrejme, aj my sa neraz inšpirujeme inými. Mohli by sme konštatovať: Výborne, konečne sme sa otvorili svetu.

Konečne sme vyšli zo seba k iným. Dalo by sa s tou radosťou a spokojnosťou aj súhlasiť, keby neraz za tým nebol egoizmus a pýcha. Chuť vyniknúť, viac pozdvihnúť seba. Skôr urobiť sa známym ako urobiť sa blízkym. Zvlášť to badáme na internete.

Preto je potrebné pripomenúť si slová: „Ak cirkevné spoločenstvo pomocou internetu koordinuje svoje aktivity a následne spoločne slávi Eucharistiu, potom je sieť zdrojom spoločenstva.

Ak nás internet približuje k udalostiam a skúsenostiam krásy alebo utrpenia, ktoré sú fyzicky vzdialené, ak nám pomáha spoločne sa modliť a spoločne hľadať dobro v znovuobjavení toho, čo nás spája, potom je internet zdrojom spoločenstva“ (Posolstvo Svätého Otca Františka na 53. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov).

Bolo by však povrchné uspokojiť sa s tým, kto koľko má vzhliadnutí a dobrých komentárov. Všetkým nám je potrebné ísť na začiatok tohto článku. To slovo choďte je dôležité. Ono neznamená len ísť k niekomu, ale ešte viac, ísť s niekým a s niečím.

Máme byť mužmi a ženami Nanebovstúpenia, čiže ako to hovorí pápež František, hľadačmi Krista na cestách našej doby, ktorí prinášajú jeho slovo spásy až na kraj zeme. Otázka na zamyslenie: Ku komu ma priblížil čas na sociálnych sieťach, pred médiami?

Kresťanom pracujúcim v médiách sv. Augustín ponúka tieto slová: „V našich rukách sú knihy, v našich očiach sú fakty.“ Ponúkam fakty alebo niekým upravené informácie, ba účelovo zavádzam?

Jozef Leščinský miloval život. Okrem iného miloval knihy i kávu. Neraz som ho videl sedieť s niekým na terase v družnom rozhovore. Zapálene rozprával a nadchýnal nielen tých, ktorí chodievali do košickej katedrály vypočuť si jeho 45-minútové kázne, ale aj tých, ktorí sedeli s ním a viedli dialóg na rôzne témy.

Vedel počúvať a ešte krajšie a ľúbivo rozprávať. Pamätám sa na jedno také naše stretnutie. Sedel pri káve, potiahol si z cigary, vydýchol kúdol dymu a povedal mi: „Spusť!“ A potom pozorne počúval, plný záujmu a chute, aj mňa mladého študenta týmto stretnutím chcel posunúť vyššie.

To robí každý dobrý učiteľ. Má radosť, keď jeho študenti idú vyššie. Keď vidí, že jeho učenie má pokračovateľov. Učiteľ Kristus má tú istú túžbu. Vidieť nás ísť vyššie. K väčším métam. Až k nebu a jemu samému.

Zrkadlenie Boha

Čo to robí? To naozaj? Možno tí, ktorí zbadali len obraz bez textu, ako sa pápež František skláňa a v Nedeľu Dobrého pastiera bozká ruky deviatim kňazom,  nemuseli tomu veľmi rozumieť.
Zrkadlenie Boha

Jozef Kozák 27.04.2021

Veď je jasné, že nižší sa skláňa pred vyšším, mladší vzdáva úctu staršiemu. Nie naopak. A tu to práve nekorešpondovalo so zaužívanými praktikami.

Avšak tí, ktorí prežívali priamo alebo prostredníctvom prenosu vysviacku týchto novokňazov v Bazilike sv. Petra, tomu, verím, plne rozumeli.

V ten deň pápež pomazal ruky deviatim mužom pre kňazskú službu. Pre službu, v ktorej má byť – ako im to povedal v homílii – žitý Boží štýl. Ten sa podľa Františkových slov prejavuje v štvorakej blízkosti: v blízkosti Bohu, blízkosti biskupovi, blízkosti medzi nimi a v blízkosti Božiemu ľudu.

Ako to pekne znie. Ale povedzme si pravdu – vôbec to nie je ľahké. Už samotnej blízkosti sú kladené rôzne prekážky. Poznáme to mnohí. Najčastejšie spomíname náročnosť pracovných povinností alebo nedostatok času. A potom jednotlivé „skupiny“, tie tiež nie vždy sú nami vyhľadávané a chcené.

Je však jedna blízkosť, ktorá rozhoduje o ďalších. Blízkosť Bohu. Ona je prameňom pre Boží štýl, v ktorom sa potom hľadá a nachádza čas s biskupom, kňazmi i Božím ľudom.

Azda si teraz mnohí pomyslíte na svojho kňaza, začnete premýšľať a v duchu sa pýtať, ako je na tom on; či vidieť jeho stretávanie s Bohom aj vo vašej farnosti; či Boží štýl je uňho skutočne žitý. Áno, na jednej strane máte pravdu. Tie slová v prvom rade patria nám kňazom.

Ale nebolo by múdre zabudnúť na to, že zrkadlenie stretávania s Bohom by malo byť viditeľné u každého kresťana.

Dámsky gambit

Pri týchto slovách zrejme spozornejú dve skupiny. Najprv tí, ktorí sa venujú šachu, keďže ide o názov jedného zo šachových otvorení. No ešte väčšou skupinou budú tí, ktorí si toto pomenovanie spájajú so seriálom o dievčine zo sirotinca, ktorá sa napriek závislosti stane šachovou veľmajsterkou.

Dámsky gambit

Jozef Kozák 02.03.2021
Ako milovník šachu som si nedal ujsť tento seriál ani ja. Ale ako nás to učil profesor Anton Fabian, aj naň som sa pozeral „homiletickými očami“.

V hlave mi utkvela jedna scéna. Hlavná hrdinka sa učí hrať šach a v jednom okamihu stratí dámu (najmocnejšiu figúrku pri hre). Už dvíha ďalšiu figúrku, keď jej to učiteľ šachu nedovolí. Nekompromisne jej zastaví ruku a povie: „A teraz sa vzdáš!“

Dievča to odmieta, hnevá sa, pýta sa, podľa akých pravidiel to má urobiť. Na čo jej učiteľ odpovie: „Nie je to pravidlo, ale športové správanie!“ Dievča chce pokračovať, dohrať partiu. Avšak počuje len rázne: „Nie.“

Mohlo by sa zdať, že týmto úvodom reagujem na aktuálne politické témy či na situáciu v nejakej firme. Že dávam odkaz „niekomu hore“, že je čas vzdať sa. Koľkým by sme radi poslali takúto správu?!

Len uvažujem, či by to nebolo diablovo pokušenie. Zamerať sa na zlyhanie iba iného a žiadať vyvodenie dôsledkov a nevidieť v tom istom svetle pravdy aj seba. Nielen nedodržiavanie „športového“ správania, ale i zlyhávanie vo vedení je nám totiž mnohým blízke.

Vnímame to, verím, pri každodennom spytovaní svedomia. Len škoda, že pri takomto rozpoznaní sa nemôžeme hneď vzdať Božiemu milosrdenstvu vo sviatosti zmierenia.

Že je tu dlho zvláštna prekážka, ktorá nás učí posúvať hranice nie vždy dobrým smerom. Ktovie, čo nás táto skúsenosť bez potrebného vyvodenia dôsledkov naučí a k čomu povedie?

Nič mi nevychádza

„Pán farár, pozrite sa, čo mi dnes vyskočilo ako spomienka. Fotografia z nášho minuloročného farského plesu. Som veľmi smutná. Nič z toho, čo som si plánovala, na čo som sa tešila, mi nevychádza,“ napísala mi jedna moja farníčka a čakala na odpoveď.
Nič mi nevychádza

Jozef Kozák 09.02.2021
Pokušenie pripojiť sa k jej lamentovaniu bolo veľké. Ale ako to povedal pred pár dňami pápež František: „Lamentácia nás uväzňuje.“ 
Preto som rýchlo utekal od tohto pokušenia bedákania a hľadal pre ňu aj pre seba inú odpoveď.

Vtedy som si spomenul, že v Cirkvi prežívame Rok svätého Jozefa. Hľadiac na jeho život, zdá sa, že aj o ňom by sme mohli povedať, že je to muž, ktorému fakt nič nevychádza.

Veď si len pripomeňme – neplánované Máriino tehotenstvo, narodenie dieťaťa v neočakávaných podmienkach, útek do Egypta. Zaiste mal Jozef iné plány. Ale nepod­ ľahol nariekaniu.

Zdá sa mi preto, že Rok svätého Jozefa je prorocký. Je znamením a povzbudením zároveň. Jozef nás inšpiruje, ako máme kráčať aj my teraz. Mohli by sme to zhrnúť do dvoch impulzov.

Prvý: Jozef ako model na­čúvania. Sami dobre vieme, koľko rôznych slov a myšlienok sa k nám cez deň dostáva. Jozef však najintenzívnejšie reaguje na hlas Boha.

Druhý podnet: Jozef ako príklad zodpovednosti. Mohol sa hneď na začiatku zbaviť starostlivosti o ženu a dieťa. Koľkí aj dnes bojujeme s pokušením opustiť svoju ťažkú životnú rolu. Ale on, naopak, neuteká zo svojho miesta manžela a pestúna; žije ho, ako najlepšie vie!

Azda by sme mali v týchto dňoch viac ako vyratúvaním toho, čo nám nevychádza, pozrieť sa vo svetle príkladu svätého Jozefa ešte raz na svoj život. A pýtať sa: Čo vychádza Bohu so mnou?

Budem tam s nimi

„Nebudem môcť hovoriť, ale budem tam. Nebudem niekým privilegovaným, ale jedným z nich. Chcem byť medzi nimi ako Kristov posol, ktorý nie slovom, ale skôr skutkom a svojou prítomnosťou im bude kázať evanjelium…“ napísal si do svojho denníka emeritný arcibiskup Alojz Tkáč, keď v roku 1977 nastúpil ako kňaz bez štátneho súhlasu pracovať ako vodič električky v Košiciach.
Budem tam s nimi

Jozef Kozák 12.01.2021
Prešlo pár rokov a mnohí z kňazov Košickej arcidiecézy robia čosi podobné. Už nie na základe rozhodnutia iných, ale po slobodnom zvážení sa v týchto ťažkých chvíľach prihlásili ako dobrovoľníci v nemocniciach. Začali v Prešove – slúžia pri triáži, skladoch, vstupe a piati priamo na covidovom oddelení.

Pomáhajú s tým, čo treba a čo môžu. Keď som cez víkend s jedným z nich telefonoval, bol unavený, ale veľmi spokojný. Hovoril o tom, čo celý deň robil – ako pomáhal s roznášaním jedla, kŕmením, pri polohovaní pacientov, ale aj ako sa s nimi rozprával.

Ako sa mnohí potešili, že sa niekto pri nich zastavil.

Spomenul aj skúsenosť s jednou ženou, ktorá ho so slzami v očiach vítala, keď potom, čo ho videla pri roznášaní jedla, ho zbadala, ako jej podáva Eucharistiu. Ubolená a dojatá, pripútaná na lôžko nahlas vykríkla: „Ježišu, ja k tebe nemôžem a ty si prišiel ku mne!“

A viete, čo mi z toho najviac utkvelo? Keď povedal: „Už dávno sme tu mali byť!“ Pri pacientoch, ale aj pri lekároch a sestrách. Aby aj cez našu skromnú službu mohli zažívať Ježišovu blízkosť. Lásku, ktorú máme odrážať ako pokrstení, ako kňazi.

Veríme a trpezlivo čakáme na chvíľu, keď sa kňazi vrátia k svojej sviatostnej a pastoračnej službe. Ale nesmieme zabudnúť na jeden fakt – že aj tento príklad prinesie iným odvahu a chuť – v inom čase a v inom prostredí – byť nablízku blížnemu. Byť odrazom Kristovej lásky a blízkosti.