Mami, ty si to vedela

Koľkokrát počas života sa opýtame niečo svojej mamy? Od prvých otázok, či si príde k nám ľahnúť, lebo bez nej nezaspíme, cez tie, keď sa pýtame, čo bude na večeru, alebo neskôr, či môžeme prísť s deťmi na víkend, až po otázky o jej zdravotnom stave.
Jozef Kozák 03.05.2022
Mami, ty si to vedela

A mama má vždy silu odpovedať. Neustále reaguje na svoje dieťa, lebo jej materinská láska jej to inak ani nedovolí. Zamysleli ste sa však niekedy, prečo je to tak? Mne prišli na um slová z Knihy Genezis: „Nato Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“

V tých slovách som našiel odpoveď. Boh odkrýva svoju podobu v srdci a správaní matky. V materstve totiž nie je miesto pre vlastné ego. V materstve je miesto iba na lásku v rôznych podobách – v citoch, dotykoch, úsmeve, vo viere a nádeji.

Aj v momentoch, keď je materstvo ťažké. Je to preto, že nám umožňuje opäť odkryť obraz Krista – Božej lásky, spojenej s obetavosťou, trpezlivosťou a milosrdenstvom. Neviem, či ste si to vy, matky, niekedy takto uvedomili, ste však pozvané byť najjasnejším obrazom Boha.

Preto vás dostáva každé Božie dieťa. Pápež František povedal: „Žene je vlastné brať si život k srdcu. Žena ukazuje, že zmyslom žitia nie je neprestajne produkovať veci, ale brať si k srdcu tie, ktoré existujú.

Len ten, kto hľadí srdcom, dobre vidí, pretože dokáže vidieť dovnútra: vidieť osobu, nielen jej chyby; vidieť brata, nielen jeho slabosti; vidieť nádej v ťažkostiach; vidieť Boha vo všetkom.“

Ďakujem vám, mamy, za to, že nechávate vo svojich slovách, skutkoch a  postojoch odrážať obraz Boha. Ďakujeme vám, že ste prijali pozvanie byť mamami.

Odpadkový kôš

Predseda Komisie biskupských konferencií EÚ (COMECE) kardinál Jean-Claude Hollerich, SJ, na nedávnych Európskych katolíckych sociálnych dňoch v Bratislave povedal: „V encyklike Fratelli tutti nás pápež František vyzýva, aby sme sa vzopreli individualizmu a svetu vyhadzovania.“ Lebo ako čítame v danej encyklike, takýto spôsob života – ktorý, žiaľ, aj my kresťania neraz vedieme – v nás nebadane vykoreňuje citlivosť, spolupatričnosť, zodpovednosť a vďačnosť.

Jozef Kozák 29.03.2022

Odpadkový kôš

Kardinál Hollerich dodal, že nedostatok detí zapríčiňujúci starnutie populácie i  odkázanosť starých ľudí na bolestnú samotu implicitne vyjadruje, že všetko sa končí nami, že sa rátajú len naše individuálne záujmy. „Tak sa predmetom vyhadzovania nestáva iba jedlo, ale často aj samotné ľudské bytosti.“

Takéto jasné pomenovanie by nás nemalo nechať bez reakcie. Nedajbože, iba pri konštatovaní: tak to je, čo ja s tým zmôžem? Potom by sme dospeli k tomu, na čo upozorňuje pápež František – dnes vieme dobre analyzovať, ale tým sa to, žiaľ, neraz končí.

My všetci, ktorí tieto slová počúvame a uvažujeme o nich, sme pozvaní o daných veciach nielen hovoriť, lež na dobré výzvy aj reagovať. Áno, mnohé sa už za posledné roky zmenilo. Viac triedime odpadky, lepšie zálohujeme, silnejšie počuť hlasy týkajúce sa ekologických tém.

Popritom však nesmieme zabúdať na človeka a jeho hodnotu, ktorú mu dal sám Boh. Nie sme ekologickými či sociálnymi aktivistami. Sme Boží ľud. Kardinál Hollerich to jasne pomenoval: „Európa potrebuje svedectvo všetkých ľudí, ktorí berú evanjelium vážne.“

Koľko platím

Koľko platím

„Nebojte sa, bude to so zľavou,“ prihovorila sa ku mne recepčná a už si zapisovala termín objednávky pre moju mamku. Rozhodol som sa, že jej zaplatím nejakú procedúru v kozmetickom salóne. Ale tie ceny za hodinu starostlivosti o pleť boli pre mňa nečakané. Hoci, pravdupovediac, fotografie pred a po na instagrame kozmetičiek vyzerajú neskutočne.
Jozef Kozák 15.02.2022
Koľko platím

Vďaka Bohu, mnohí sa starajú nielen o svoju tvár a telo – čo je krásne a potrebné –, ale aj o svoju dušu i o duše svojich blízkych. A vyberajú si rôzne prostriedky. Aj odslúženie svätých omší na ich úmysel. A tu, žiaľ, neraz zaznie tá istá otázka: „Koľko platím?“

Nanešťastie, pre niektorých sa svätá omša stala akoby predmetom obchodu. Obeta Eucharistie je však nezaplatiteľná. Má nevyčísliteľnú hodnotu. Svätý Ján Mária Vianney povedal: „Na svete neexistuje nič, čo by sa dalo veľkosťou porovnať so sviatosťou Eucharistie.“

Svätá omša spája nebo so zemou, je stretnutím Boha s ľuďmi. Náš omšový milodar je preto prejavom našej obety a zároveň ním podporujeme pastoračnú službu svojho kňaza. Mali by sme vedieť, že kňaz, keď odslúži druhú svätú omšu za deň, milodar si nenecháva, ale odovzdáva ho svojmu biskupovi.

Ak teda nabudúce oslovíme kňaza s prosbou o odslúženie svätej omše, nech nás vedú slová, ktoré píše sv. Pavol Korinťanom: „Každý (nech dáva) tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje“ (2 Kor 9, 7).

Nech náš milodar nie je preto prejavom povinnosti „zaplatiť“, ale rečou nášho vďačného srdca.

Slepá ulica

Nie je nezvyčajné, že pri jazde autom vojdeme do slepej uličky. Niekedy si nevšimnime včas označenie. Inokedy uveríme, že cestu dobre poznáme, že ju prejdeme s úplnou ľahkosťou a všetkých prekvapíme dobrou skratkou.
Jozef Kozák 18.01.2022
Slepá ulica

Výsledok však nebýva príjemný. Po rozpoznaní pravdy nastáva neraz nekonečné cúvanie či obrátenie vozidla a pri pohľade spolujazdcov a okolia veľakrát aj pocit hanby. Túto skúsenosť ale nemáme len pri jazde vo vozidle. Stáva sa nám to aj pri ceste životom.

Niekedy prehliadneme moment, že sme zle vykročili, inokedy statočne uisťujeme seba i okolie, že toto je „skratka“ a „lepšia cesta“ k cieľu. Výsledok býva podobný ako v tom aute. Aj pri pohľade na svätého Pavla a jeho obrátenie sa o tom uisťujeme ešte viac. On, vzdelaný a nábožný muž. Horlivý Žid.

Túžiaci po pravde a po obrátení iných, po rokoch rozpoznáva, že to, čo žil, čomu uveril, z čoho bol nadšený, nie je pravda. Nedošiel však na to sám. Ani vlastným uvažovaním, ani čítaním či rozhovormi s inými. Jeho obrátenie bolo výlučne Božou milosťou.

To si musia uvedomiť obe strany, aj tí, čo potrebujú obrátenie, aj tí, ktorí sú už obrátení. Je to Boží zázrak, milosť. Nič iné! Neviem, v akej uličke sa aktuálne nachádzate. Viem len jedno: prosiť spolu s vami Boha, aby sme milosť obrátenia zažívali mnohí.

Aj my, ktorí sme v Cirkvi a hlásime sa k Ježišovi, aj tí, ktorí Ježiša, jeho Cirkev a jeho učeníkov prenasledujú a zosmiešňujú. Nikto si totiž bez obrátenia nezamiluje Pravdu, ktorou je Boh sám, a nikto bez Božej milosti nemôže ísť dobrou uličkou.

Zodvihni zrak

Po dlhom čase som si zapol televízne správy. Bolo to už v závere, keď zvyknú dávať S Tribulom po horách. S reportérom Jánom sa v ten deň vybral na potulky v Malej Fatre na Veľký Rozsutec vedec Pavol Čekan. Ten si získal moju pozornosť zvlášť po tom, čo sa priznal nielen k tomu, že je srdcom východniar, ale aj aké bohatstvo má a čerpá zo svojej rodiny.

viac tu…

Vy ste proti?

„Pán farár, Marko sa hlási!“ zaznelo v triede zborovo. Uprel som zrak na štvrtáka Marka a dal mu slovo. Ten sa v momente stal hovorcom celej triedy: „Pán farár, mali sme pred chvíľou hodinu s inou učiteľkou a rozprávali sme sa o halloweene. Vy ste proti?“
Jozef Kozák 02.11.2021
Vy ste proti?

Chvíľu som premýšľal, ako mu na to odpovedať. Azda niektorí by ani nezaváhali a predostreli jednoznačný postoj: Som kresťan, stop halloweenu! Ale zjavne by si takáto odpoveď nielen u týchto detí nezískala priazeň. Už len tým, že ich identita kresťana sama osebe ešte nie je pevne zakotvená.

A tak som zvolil dlhšiu cestu, cestu dialógu a porovnania. Od keltskej pohanskej tradície, cez zábavný bisnis až po návštevu hrobov a modlitbu za zosnulých v kresťanskom ponímaní. A zavŕšil jednoduchým: ja som si z týchto dvoch vybral to kresťanské.

Nedalo mi to, a tak na ďalšej hodine náboženstva medzi deviatakmi som danú tému otvoril ja. Všimol som si totiž, že aj niektorí z nich prišli v daný deň do školy v halloweenskych kostýmoch. Pri slove „zábavný biznis“ sme sa museli zastaviť viac.

Lebo nedalo im a pripomenuli, že aj kresťania v danom čase kupujú v nemalom množstve kahančeky, sviečky a vence, aby ich položili na hroby. A to tiež môžeme za istých podmienok nazvať biznisom.

Mojou odpoveďou bolo, že zaiste nikde v kostole nepočuli výzvu na nakupovanie týchto vecí, lež apel na modlitbu za duše zosnulých.

Doma som sa k daným hodinám vrátil opäť a uvedomil som si, že toto je začiatok synody v praxi. Dialóg. Neurážlivý, bez predsudkov, vedený s láskou a chuťou ponúknuť pravdu o Bohu a Cirkvi, a pozvanie na zamyslenie i prehodnotenie či utvrdenie doterajších presvedčení.

Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma

Evanjelium 28. nedele v Cezročnom období nás radikálne vyzýva, aby sme sa vzdali všetkého, čo máme. Mnohých tieto slová doslova postavia zo stoličky. No treba si uvedomiť, že Pánu Ježišovi ide predovšetkým o to, aby majetok zostal prostriedkom, nie cieľom nášho života.
Jozef Kozák 08.10.2021
Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma

Hromadenie materiálnych vecí nám prináša pokušenie hľadať zdroj pravého šťastia v tom, čo máme, a nie v Bohu samotnom. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

„Čo povieš na to, žeby sme si dali spolu postaviť nejaký bungalov? Aby sme sa na dôchodok mali kam ,stiahnuť‘.“ Otázka s vysvetľujúcou odpoveďou od spolužiaka kňaza ma prekvapila. Pôsobí v zahraničí, ale na dôchodok by sa rád vrátil domov na Slovensko.

A aj keď máme po štyridsaťpäťke, neraz sa naše debaty skončili práve pri otázke: A čo potom? Generácia starších kňazov zväčša žila i zomierala na svojich farách. Nevenovali sa otázke „kňazského dôchodku“.

Avšak dnes je čím ďalej, tým viac kňazov, ktorí po šesťdesiatpäťke sami alebo na základe zdravotného stavu, či z iných dôvodov odchádzajú z aktívnej pastoračnej služby – a nie všetkým sa podarí byť výpomocným duchovným. A tak vzniká relevantná otázka, kam sa utiahnuť.

Kúpiť si nejaký malý byt? Vrátiť sa do rodičovského domu? Môžem ale takto premýšľať a postarať sa o svoj dôchodcovský čas, keď jedna z evanjeliových výziev hovorí jasne: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21)? Môžem ako kňaz mať taký majetok? A ak áno, kto mi nastaví, aký majetok ešte spĺňa túto Ježišovu podmienku?

Koľko toho teda môžem mať?

Myslím, že táto otázka nezamestnáva iba niektorých diecéznych kňazov, ale všetkých tých, ktorí slovo Boha berú vážne. A neboja sa evanjelium vnášať do praxe tu a teraz. A tak je namieste otázka: Koľko toho teda môžem mať? Kde je tá pomyselná hranica vzťahu kresťan katolík, veriaci a hmotný majetok?

V prvom rade treba povedať, že Ježišova rada, ktorú dáva mladíkovi, prichádzajúcemu s otázkou, čo má robiť, aby získal podiel na večnom živote (porov. Lk 18, 18) – ísť, predať, rozdať a nasledovať ho, presahuje akúkoľvek spravodlivosť. A je uskutočnením väčšej spravodlivosti a ideálu.

A predsa sa nemôžeme tváriť, že sa nás to netýka. Že nám o až také „veľké“ ideály nejde. Lebo všetci túžime vstúpiť do Pánovej slávy. A to je ten najväčší ideál – vidieť Boha z tváre do tváre. A preto nesmieme ostať bez odpovede na Ježišovo pozvanie.

V mnohých kresťanských komunitách a spoločenstvách na Slovensku už dávno funguje pravidlo 80 : 10 : 10. Z 80 percent zarobených peňazí sa žije, 10 percent sa odkladá na budúcnosť a 10 percent sa dáva na dobročinné účely a charitu.

Aj keď pre mnohých sa to už stalo štandardom, pre iných už aj táto požiadavka je veľkým ideálom. Z rôznych dôvodov. Avšak jedným dychom treba hneď priznať, že sa neraz a mnohí podobáme mladíkovi z evanjelia.

Že aj túžime po Božích veciach, ale zarmucuje a vovádza nás do smútku naša naviazanosť na to naše – na náš osobný štandard, ktorý nám vyhovuje, o ktorý sme sa dlhé roky snažili a na ktorý sme si zvykli.

Teda na otázku, koľko toho môžem mať, aby som čo najlepšie korešpondoval s evanjeliom v praxi, neexistuje odpoveď, ktorú by sme mohli vyjadriť nejakým číslom.

Skôr tým meradlom by pre nás malo platiť Božie slovo a príkaz lásky: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 31) v spojení: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7, 2).

Ako by to mohlo vyzerať v praxi, vystihuje prístup istého veriaceho človeka, ktorý keď ide do reštaurácie častejšie ako jeden večer v týždni, tak takú istú sumu, akú minie v reštaurácii na večeru, venuje miestnej kuchyni pre bezdomovcov.

Zároveň treba dodať, že v momente, ako sa začneme pýtať, či ešte to, či ono, či toľko môžeme mať, dostávame sa na šikmú plochu, ktorá nás veľmi ľahko môže zviesť ku chamtivosti.

Jednoduchou pomôckou rozpoznania pravdy je dať si úprimnú a pravdivú odpoveď na otázky: Prečo po tom tak túžim? Prečo to musím mať? Je daná vec alebo suma pre mňa prostriedkom byť viac v službe lásky alebo sebalásky?

Prekážky spôsobené blahobytom

Prečo vlastne Ježiš kladie požiadavku úpravy nášho vzťahu a prístupu k majetku? Prečo nás pobáda predávať, rozdávať a žiť jednoduchšie? Kardinál Timothy Dolan uvádza v jednej zo svojich kníh päť dôvodov. Prvým je, že vlastnenie veľkého majetku nás drží ďalej od Boha.

Lebo je pravda, že pohodlie, luxus a hromadenie materiálnych vecí nám prinášajú pokušenie hľadať zdroj pravého šťastia v tom, čo máme, a nie v Bohu samotnom. Druhým dôvodom je skúsenosť, že tí, čo žijú jednoduchšie, majú bližšie k solidarite s chudobnými.

Tretím dôvodom je, že je to najlepšia a najsilnejšia pripomienka, že nič z toho, čo máme, získame, kúpime, dosiahneme, nás neuspokojí večne.

Štvrtým dôvodom na jednoduchší život je, že nás takýto spôsob vedie k väčšej dôvere v Boha. V jeho prozreteľnosť. Skôr a ľahšie uznáme, že sa nemôžeme spoliehať na svoje istoty, lebo nič, čo máme, nie je naše. A teda platí, čo čítame v Písme: „Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Posledným, piatym dôvodom, zvlášť dôležitým pre kňazov, je to, že jednoduchým spôsobom života dávame ľahšie a jasnejšie dobrý príklad. Takýto život vedie k škole chudoby ducha a povzbudzuje k spravodlivosti. Zdá sa, že tieto kardinálove slová dávajú logiku.

Že naša autenticita hlásať životom Kristovo evanjelium potrebuje jednoduchosť. Že starosť o zhromažďovanie a následne spravovanie a starostlivosť o nazhromaždené nie vždy idú ruka v ruke so službou. Že nás to neraz obmedzuje a zaberá nám nemalý čas.

Zároveň pri tomto bode je vhodné spomenúť ešte jeden silný argument – a to je láska k prírode a stvorenému svetu. Inými slovami, pozrieť sa na ekologický dopad nášho rýchleho a zväčšujúceho sa zhromažďovania.

Nedajú sa pritom nespomenúť a prehliadnuť častejšie sa opakujúce apely pápeža Františka na dopad našej „žiadostivosti mať, mať veľa a mať rýchlo“ na našu zem. Aj tu sa totiž prejavuje vzťah k darcovi – Bohu. Aký máme totiž prístup k daru, taký máme vzťah k darcovi.

Aj tu platí a mal by byť viditeľný zákon lásky. Mohli by sme ho pokojne parafrázovať, miluj seba, ako miluješ dary tejto zeme. Dopraj si toľko pozornosti a starostlivosti, koľko dopraješ prírode. Vráťme sa ešte raz k Ježišovej výzve: Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma (porov. Mk 10, 27).

Keď sa Ježiš obracia na človeka týmito slovami, prechádza od všeobecných Božích očakávaní v zákone k niečomu osobnejšiemu: „Jedno ti ešte chýba“ (Mk 10, 20). Bohatstvo zrejme u tohto človeka podnecovalo konkrétny typ zlozvyku, ktorý sa stal preňho prekážkou prekročiť prah svojej vlastnej konformity.

Bohu totiž v konečnom dôsledku ide o stav nášho srdca. Aj čo sa týka nášho osobného vzťahu k majetku. Pretože sme jednoducho dostali dočasné vedenie nad materiálnymi vecami, ktoré je možné a správne použiť v jeho službe. Majetok by mal teda ostať prostriedkom.

Nie cieľom. Nieto zdrojom nášho šťastia. Lebo je niečo viac; niečo, čo trvá dlhšie ako pocity chvíľkového naplnenia. Ako to povedal Ježiš: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú!“ (Mt 6, 19).

Nasleduj ma

Nič z toho, čo bolo uvedené, sa však nedá pochopiť a prijať bez poslednej výzvy: „Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21). Toto je ten pravý dôvod, prečo by sme sa mali dať strhnúť k jednoduchšiemu spôsobu života a štedrosti. Pre nasledovanie Ježiša. Pre vzbudenie „žiadostivosti“ patriť a kráčať s Bohom.

Ak sme si totiž dobre všimli text, z ktorého vychádzame, v rozhovore Ježiša s človekom, ktorý túži po večnom živote, a kontrolnej otázke, ako je na tom s dodržiavaním prikázaní, Ježiš – zdá sa – zámerne vynechá to, ktoré hovorí: „Nebudeš túžiť.“

Bohatý človek možno dodržiaval všetky prikázania, avšak bol uväznený v žiadostivosti. Tá mu hatila dobrý úsudok. Nebol schopný rozlíšiť, čo je naozaj viac. Respektíve nebol súci si priznať, že to nie on vlastní bohatstvo, ale bohatstvo vlastní v skutočnosti jeho.

A práve bremeno nenaplnenej žiadostivosti ho priviedlo k tomu, že odchádzal od Ježiša smutný. Chce vlastniť všetko, ale nie je schopný nechať sa vlastniť a vložiť do Božích rúk.

Pred pár dňami pápež František pri návšteve Slovenska v Prešove povedal, že svedok evanjelia nenosí krížik iba na krku, ale ho nosí v srdci. A tento nenáročný obraz nás privádza k podstate nasledovania.

Ježiš nás pobáda slovami svätého Pavla: „Vezmite si Božiu výzbroj! Bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“ (Ef 6, 13 – 17).

Pohotovosť pre Božie veci

Všetko, čo máme na sebe, v sebe a pri sebe, nesmie brániť „pohotovosti“ pre Božie veci. Je to ako výstup do hôr. Aby sme „vystupovanie na štíty“ zvládli, potrebujeme si do pomyselného batoha zbaliť len to, čo nám nebude brániť pri nasledovaní, a len toľko, koľko unesieme.

Občas mám totiž pocit, že keď počujeme Ježiša hovoriť o peniazoch a majetku, sme neskutočne rýchli na reakciu. Buď vymenujeme, kto je bohatší ako my a mali by sa práve títo dať osloviť Ježišovými slovami; alebo bedákame, koľkí by sa mali nad nami zľutovať a „rozdať“ nám svoje dobrá, aby sme sa cítili šťastnejší a milovaní.

Oboje je nesprávne! Ak počujeme či čítame Božie slovo, nepočujeme ho náhodne. Vždy je napísaným listom Boha z lásky k nám. Preto nezabúdajme: „Pamätaj, že všetky tvoje peniaze sú Božie, nielen to, čo dávaš Pánovi.“

A čo ďalej?

A čo ďalej? Pýtajú sa mnohí, ktorí pozorne sledovali návštevu pápeža Františka na Slovensku a nechcú, aby tieto dni a jeho slová ostali iba peknou spomienkou. Chcelo by to vraj viac. Ale čoho viac? A od koho viac?
A čo ďalej?

Jozef Kozák 28.09.2021

Prvou viditeľnou odpoveďou na pápežove slová bola nedeľná zbierka na misie na Kubu. Rýchla. Jasná. Chvíľková? Lebo dať jednorazovo nejaké euro „pre chudobných“, to asi nie je to pravé, čo by malo byť vidieť ako aplikovanie slov Svätého Otca. Boh cez pápeža Františka chce od nás zaiste viac.

Zmenu zmýšľania a konania. Prijatie a žitie pravej slobody. Len si pripomeňme pápežove slová pri stretnutí s biskupmi, kňazmi, so zasvätenými osobami a seminaristami v Katedrále sv. Martina v Bratislave v pondelok 13. septembra: „Mať všetko regulované je začiatkom kazuistickej morálky.

V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje, ktorý nás premieňa.“ Zdá sa, že tu niekde by sme mali začať. Nanovo sa pozrieť, čo znamená byť slobodný a žiť slobodu.

Neklamme si. Mnohí a mnoho v Cirkvi na Slovensku, v našich farnostiach, pastoračných aktivitách, kresťanských médiách a formácii veriacich ostalo niekde na polceste. Inak povedané – prišraubované. Voláme po slobodnej a úprimnej viere, ale iba dovtedy, kým nie je potrebné zobrať zodpovednosť.

Kým sa nevymyká akýmsi zabehnutým schémam. Hneď ako je to iné, zneistíme a pochybujeme, negujeme a bojíme sa, že to nové zaváňa akýmisi cudzími prúdmi! Ale či Duch Svätý netvorí veci nové? A nechce to nové aj na Slovensku?

Tak vlastne prečo príde?

Nielen novinári si kladú s blížiacou sa návštevou pápeža Františka rôzne otázky. Napríklad aj: Čo pre našu krajinu znamená pápežova návšteva? Ako jeho cesta k nám zapadá do kontextu jeho predchádzajúcich ciest? Prečo si vybral práve Slovensko?

Tak vlastne prečo príde?

Jozef Kozák 24.08.2021

Odpovedí za ten čas sme z rôznych miest počuli viacero: od toho, že František pokračuje v plánovaných cestách emeritného pápeža Benedikta, od dobrých vzťahov s kardinálom Tomkom, od šarmu pani prezidentky až po aktivitu slovenských biskupov či blízkosť našich kňazov, ktorí sú pápežskými ceremoniármi.

Pred pár dňami som počul ešte jeden zaujímavý argument. Na otázku, odkiaľ pápež František o nás Slovákoch vie a prečo si nás všimol, zaznela aj myšlienka: „Treba sa pozrieť trošku do histórie. Pápež pochádza z Buenos Aires, z Argentíny. A to je mesto a krajina, kam v istom čase prišlo mnoho Slovákov – z ekonomických i politických dôvodov.

Odhaduje sa, že na sklonku medzivojnového obdobia žilo v Buenos Aires 7- až 10-tisíc Slovákov a do samotnej Argentíny sa ich dostalo okolo 30-tisíc. A to si myslím, že taká veľká komunita sa nedá prehliadnuť.“

Akýkoľvek je dôvod návštevy, faktom ostáva, že naša malá krajina dostáva privilégium privítať na pár dní námestníka Ježiša Krista. Že všetky naše reakcie a postoje zachytené kamerami a perom novinárov budú hovoriť o obraze Cirkvi nielen na Slovensku, ale v istom zmysle budú hovoriť o kresťanstve v Európe.

A možno práve toto je pre nás Slovákov a Európanov nepríjemné. Že budeme musieť priznať, že opäť potrebujeme „Argentínu“, aby sme mohli začať nový život.