Rozhodol by si sa rovnako?

„Urobili by ste aj dnes rovnaké rozhodnutie a stali by ste sa kňazom?“ „Áno,“ odpovedal kňaz. „A viete, že moja dcéra neraz o vás povedala, že vy by ste boli dobrým otcom a že by si chcela nájsť muža s takým srdcom a správaním, ako máte vy?“
Rozhodol by si sa rovnako?
Jozef Kozák 01.06.2021

Keď som počul o tomto rozhovore, v duchu som sa zamyslel. O pár dní si budem so svojimi spolužiakmi pripomínať 20 rokov kňazstva. Možno je tu opäť ten moment, keď je potrebné zastaviť sa. A pýtať sa: „Tu a takého ma chcel mať Boh?“

Vedomý si, koľkokrát sme sa stretli so svojou slabosťou, koľkokrát sme sa ako hriešnici vzdialili od neho, koľkokrát nás musel hľadať, dostávam sa iba k jednému. Ak by nebolo Boha, ktorý nás ku kňazstvu povolal, nestáli by sme dnes pred ním. Bez Božej vôle sa to nedá. A rokmi žasnem, čím ďalej, tým viac, že tá jeho vôľa ráta aj so mnou.

Ešte viac si to uvedomujem, keď sa pozerám na fotografiu z vysviacky. Dvaja Martinovia, naši spolusvätenci, už nie sú vyše 10 rokov medzi nami. Jeden zahynul pri autonehode a druhý podľahol ťažkej chorobe. Neraz mi prídu na um otázky: „Prečo práve oni dvaja? Prečo nie ja? Neboli by oni lepšími kňazmi?“

Myslím však, že nie je mojou úlohou nájsť na to odpoveď. Že aj toto je tajomstvo – ako každé jedno kňazské povolanie. V jednom rozhovore s kartuziánskym priorom zaznelo: „Usilujeme sa nasledovať Brunove stopy, jeho ochotu zriekať sa, všetko opustiť a začať odznova.“

Toto je to, k čomu je povolaný aj každý diecézny kňaz. Lebo pýcha a duch súperenia sa aj nám neustále miešajú do života. A vytrvalé zápasenie s týmito pokušeniami neznamená nič iné ako obnovovanie si svojho áno na Božie volanie.

Kresťanské médiá napĺňajú Ježišove slová pri nanebovstúpení

Kresťanské médiá majú nezastupiteľnú úlohu: špecifickým spôsobom – mediálnym jazykom prenášať náboženské posolstvá a najmä evanjeliovú zvesť. Dôležité je nezostať pasívnymi a kráčať k vyšším métam.
Kresťanské médiá napĺňajú Ježišove slová pri nanebovstúpení

Jozef Kozák 16.05.2021

Kresťanské médiá mediálnym jazykom prinášajú náboženské posolstvá a najmä evanjeliovú zvesť. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Pred pár týždňami si Pán povolal k sebe kňaza, biblistu Jozefa Leščinského. Považujem to za dar, že som mohol byť jedným z jeho študentov. Bol to muž sčítaný, provokujúci k rastu a zanietený.

V modrom svetríku, vždy s úsmevom vošiel do triedy, povedal pár príbehov, pri ktorých sme sa zasmiali, našli rýchlo poučenie a niekedy sme ani nestihli zareagovať, ako rýchlo z bežného života prešiel k textom Svätého písma a otváral nám srdcia a životy pre Božie slovo.

Rozprával s takou ľahkosťou a nadšením, že po jeho prednáškach sme ostávali neraz unesení. Pamätám sa, ako nám vždy predstavil nejakú knihu a my mladí bohoslovci sme pri svojich vychádzkach hľadali kníhkupectvá, kde by sme si ju mohli kúpiť.

Ako bazíroval na našej slovnej zásobe a vyjadrovaní. Ako mu záležalo, aby sme si zapisovali všetko, čo pri svojich prednáškach ponúkal. Chcel z nás vychovať mužov, ktorí poznajú Sväté písmo, hlásajú ho a žijú podľa neho.

Aby sme našli Slovo Boha pre nás a ponúkali ho ďalej. Keď ho mám teraz otvorené a čítam Ježišove slová pri jeho nanebovstúpení, vnímam ich upriamený na kresťanské médiá a kresťanov pracujúcich v médiách. Rezonujú mi v srdci i mysli štyri slová: choďte, hlásajte, evanjelium, všetkým.

Choďte

V posolstve Svätého Otca Františka k 55. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov čítame: „Aby sme mohli vyrozprávať pravdu o živote, ktorá sa stáva dejinami, je potrebné vyjsť z pohodlného predpokladu, že my ‚už to vieme‘, a dať sa do pohybu; ísť sa pozrieť, byť s ľuďmi, počúvať ich, zachytiť čaro reality, ktorá nás vždy po istej stránke prekvapí.“

Priznajme si, že sme spohodlneli. Akosi sa nám už nechce „zapotiť“. Zvykli sme si, že všetko, čo potrebujeme, príde k nám. Kedysi to bola veľká vec, keď prišlo diaľkové ovládanie k televízii. Dnes už z pohodlia svojho kresla nielen prepíname programy, ale aj nakupujeme, prednášame, obchodujeme, pracujeme, „varíme“ cez dobrú donášku.

Nepotrebujeme urobiť ani krok. Dostávame sa však do omylu, že v tomto virtuálnom svete a bezpečí domova „urobíme všetko“. Všetko pre seba a iných. A možno aj pre evanjelium. Nie je to tak. Boh je kreatívny. A daroval aj nám kreativitu. Boh stále robí veci nové a aj my sme pozvaní, aby sme neprestali pracovať.

Boh nás pozná a volá po mene a osobne. Ide nám v ústrety, je v pohybe. Aj nás stvoril pre veci nové a rast. Nedal nám ducha strachu, ale Ducha radosti a nádeje. Aj pri každej svätej omši sa nám to pripomína – iďte. Iďte v mene Božom. Choďte do toho, čo je Božia vôľa.

Ak som teda pozvaný byť kresťanom 21. storočia, som povolaný byť v pohybe. O to viac, že hľadíme dnes na nanebovstúpenie Ježiša. Nie tak dávno pápež František prostredníctvom Twitteru nám nechal odkaz:

„Skrze nanebovstúpenie Pána do nebeskej slávy sa zúčastňujeme na plnosti života s Bohom. Už teraz ho v srdci zanesme do ulíc sveta.“ Len sa zamyslime, ako sme neraz vďační tým, ktorí išli vo svojom čase do pohybu. Napríklad aj do budovania kresťanských médií – novín, rádia či televízie.

Kde by sme dnes boli, keby sa vtedy nikto nepohol? Otázka na zamyslenie: Čo prináša do života mne i iným môj pohyb? A vôbec, som ja v nejakom pohybe?

Kresťanom pracujúcim v médiách pápež František hovorí: „Zvedavosť, otvorenosť, nadšenie. Aj žurnalizmus, ako rozprávanie o realite, si vyžaduje schopnosť ísť tam, kam nikto nejde, vôľu pohnúť sa a túžbu vidieť.“ Je nejaká diecéza, farnosť, téma, ktorú obchádzam? Kedy tam zájdem?

Hlásajte

„Komunikovať znamená spoločne sa o niečo deliť a to predpokladá počúvanie, prijatie. Počúvať je oveľa viac ako len počuť, teda zachytiť sluchom. Počúvanie nám umožňuje prijať správny postoj, vyjsť zo spokojného stavu divákov, užívateľov, konzumentov.

Počúvať znamená byť súčasne schopný mať účasť na otázkach i pochybnostiach toho druhého, ísť po jeho boku, oslobodiť sa od akejkoľvek domýšľavosti o vlastnej všemocnosti a pokorne dať svoje schopnosti a dary do služby spoločnému dobru“ (Posolstvo Svätého Otca Františka k 50. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov).

Sme toho svedkami pár mesiacov. Mnohí to zažívame a máme rovnakú skúsenosť, že nám akosi chýbajú témy. A čo budem hovoriť. Veď nemám nič nové, nič sa od minula nezmenilo. Tým, že sme sa „zastavili“, chýbajú nové impulzy.

Koľkokrát sa nám mnohým stalo, že kdekoľvek sme začali tému, vždy sme akosi skončili pri korone. A tak snažiaci sa o nové myšlienky, len tie staré sa opäť ozvali, či dokonca ešte viac posilnili. Hlásanie však vychádza z počúvania.

Pre nás kresťanov je to najmä počúvanie Božieho hlasu, ktorý – musíme neraz priznať – prestali sme počúvať. Stratili sme citlivosť naň. Čo môžeme povedať nové a živé, keď nepočujeme živé slovo? Dovolím si pridať myšlienku, že kresťanské médiá by stratili svoju identitu, ak by slová, ktoré ponúkajú, vychádzali iba zo sedenia pred laptopom a v kaviarni.

Samozrejme, aj tam sa dá počuť veľa. Ale nielen o tom máme hovoriť. Veď ako to inde povedal pápež František: „Skôr než sa Ježiš od svojich priateľov odlúčil, pripomenul im udalosti svojej smrti a zmŕtvychvstania, keď im povedal: ‚Vy ste toho svedkami.‘

Dôležité je dodať, že tými svedkami dnes máme byť my. Otázky na zamyslenie: O čom najčastejšie a najzanietenejšie rozprávam? A koho alebo čo najradšej a pozorne počúvam?

Kresťanom pracujúcim v médiách Svätý Otec František pripomína: „Logos – Slovo sa stalo tvárou, neviditeľný Boh sa dal vidieť, počuť, dotýkať.“ Koho tvár približuje a akú tvár v inom zanecháva mnou napísané, podané slovo?

Evanjelium

Už aj naši starodávni otcovia vo viere hovorili o ľudskej mysli ako o mlynskom kameni, ktorý poháňa voda a nemožno ho zastaviť. Avšak ten, kto je za mlyn zodpovedný, má možnosť rozhodnúť, či bude mlieť zrno alebo kúkoľ.

Ľudská myseľ je stále aktívna a nemôže prestať „mlieť“ všetko, čo prijíma, ale je na nás, aký materiál jej poskytneme (porov. Ján Kassián, Epistle to Leontius). Ponúknuť evanjelium – radostnú zvesť, ponúknuť nádej, to je naším prvoradým poslaním. Ak by sme chceli dať niečo iné, už by to nebolo Ježišovo, už by to nebolo autentické.

Bažiaci po „sledovanosti a počúvanosti“ môžeme ľahko skĺznuť do jazyka sveta. Do začarovaného kruhu obáv a špirály strachu, ako to nazval pápež František. A vyzval nás na premenu: Chcel by som, aby sa všetci usilovali prekonať pocity zlej nálady a rezignácie, ktoré nás často prepadajú a vrhajú do apatie, vyvolávajúc strach alebo dojem, že zlu nemožno zabrániť.

Ak chceme vidieť budúcnosť, potom potrebujeme ponúknuť sebe aj iným myšlienky radosti a nádeje. Myšlienky, ktoré prekročia prach tohto života a prinesú niečo viac. Niečo, čo presahuje tento svet.

To svedectvo musíme vydávať každý deň: Kristus je s nami, Ježiš vystúpil do neba, je s nami, Kristus žije! (porov. Posolstvo Svätého Otca Františka k 51. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov).

Otázka na zamyslenie: Som tým, ktorý neustále analyzuje, bedáka, alebo tým, ktorý ponúka riešenia a nádej? Sú moje slová a myšlienky vracaním sa do minulosti alebo tam nájdem aj ideu večnosti?

Kresťanom pracujúcim v médiách František hovorí: „Slovo je len vtedy účinné, ak ho ,vidíme‘, ak nás vtiahne do skúsenosti, do dialógu.“ Aký dialóg chcem vytvoriť? Nie je moja tvorba monológom, nieto klamstvom?

Všetkým

Všimli ste si, aká veľká zmena sa za pár rokov s nami stala? Kedysi sme všetko skrývali – recepty, tréningy, prednášky, len aby nikto nemal také ako my. Dnes? Stal sa opak. Všetko je pre všetkých. Zdieľame fotky, videá a, samozrejme, aj my sa neraz inšpirujeme inými. Mohli by sme konštatovať: Výborne, konečne sme sa otvorili svetu.

Konečne sme vyšli zo seba k iným. Dalo by sa s tou radosťou a spokojnosťou aj súhlasiť, keby neraz za tým nebol egoizmus a pýcha. Chuť vyniknúť, viac pozdvihnúť seba. Skôr urobiť sa známym ako urobiť sa blízkym. Zvlášť to badáme na internete.

Preto je potrebné pripomenúť si slová: „Ak cirkevné spoločenstvo pomocou internetu koordinuje svoje aktivity a následne spoločne slávi Eucharistiu, potom je sieť zdrojom spoločenstva.

Ak nás internet približuje k udalostiam a skúsenostiam krásy alebo utrpenia, ktoré sú fyzicky vzdialené, ak nám pomáha spoločne sa modliť a spoločne hľadať dobro v znovuobjavení toho, čo nás spája, potom je internet zdrojom spoločenstva“ (Posolstvo Svätého Otca Františka na 53. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov).

Bolo by však povrchné uspokojiť sa s tým, kto koľko má vzhliadnutí a dobrých komentárov. Všetkým nám je potrebné ísť na začiatok tohto článku. To slovo choďte je dôležité. Ono neznamená len ísť k niekomu, ale ešte viac, ísť s niekým a s niečím.

Máme byť mužmi a ženami Nanebovstúpenia, čiže ako to hovorí pápež František, hľadačmi Krista na cestách našej doby, ktorí prinášajú jeho slovo spásy až na kraj zeme. Otázka na zamyslenie: Ku komu ma priblížil čas na sociálnych sieťach, pred médiami?

Kresťanom pracujúcim v médiách sv. Augustín ponúka tieto slová: „V našich rukách sú knihy, v našich očiach sú fakty.“ Ponúkam fakty alebo niekým upravené informácie, ba účelovo zavádzam?

Jozef Leščinský miloval život. Okrem iného miloval knihy i kávu. Neraz som ho videl sedieť s niekým na terase v družnom rozhovore. Zapálene rozprával a nadchýnal nielen tých, ktorí chodievali do košickej katedrály vypočuť si jeho 45-minútové kázne, ale aj tých, ktorí sedeli s ním a viedli dialóg na rôzne témy.

Vedel počúvať a ešte krajšie a ľúbivo rozprávať. Pamätám sa na jedno také naše stretnutie. Sedel pri káve, potiahol si z cigary, vydýchol kúdol dymu a povedal mi: „Spusť!“ A potom pozorne počúval, plný záujmu a chute, aj mňa mladého študenta týmto stretnutím chcel posunúť vyššie.

To robí každý dobrý učiteľ. Má radosť, keď jeho študenti idú vyššie. Keď vidí, že jeho učenie má pokračovateľov. Učiteľ Kristus má tú istú túžbu. Vidieť nás ísť vyššie. K väčším métam. Až k nebu a jemu samému.

Zrkadlenie Boha

Čo to robí? To naozaj? Možno tí, ktorí zbadali len obraz bez textu, ako sa pápež František skláňa a v Nedeľu Dobrého pastiera bozká ruky deviatim kňazom,  nemuseli tomu veľmi rozumieť.
Zrkadlenie Boha

Jozef Kozák 27.04.2021

Veď je jasné, že nižší sa skláňa pred vyšším, mladší vzdáva úctu staršiemu. Nie naopak. A tu to práve nekorešpondovalo so zaužívanými praktikami.

Avšak tí, ktorí prežívali priamo alebo prostredníctvom prenosu vysviacku týchto novokňazov v Bazilike sv. Petra, tomu, verím, plne rozumeli.

V ten deň pápež pomazal ruky deviatim mužom pre kňazskú službu. Pre službu, v ktorej má byť – ako im to povedal v homílii – žitý Boží štýl. Ten sa podľa Františkových slov prejavuje v štvorakej blízkosti: v blízkosti Bohu, blízkosti biskupovi, blízkosti medzi nimi a v blízkosti Božiemu ľudu.

Ako to pekne znie. Ale povedzme si pravdu – vôbec to nie je ľahké. Už samotnej blízkosti sú kladené rôzne prekážky. Poznáme to mnohí. Najčastejšie spomíname náročnosť pracovných povinností alebo nedostatok času. A potom jednotlivé „skupiny“, tie tiež nie vždy sú nami vyhľadávané a chcené.

Je však jedna blízkosť, ktorá rozhoduje o ďalších. Blízkosť Bohu. Ona je prameňom pre Boží štýl, v ktorom sa potom hľadá a nachádza čas s biskupom, kňazmi i Božím ľudom.

Azda si teraz mnohí pomyslíte na svojho kňaza, začnete premýšľať a v duchu sa pýtať, ako je na tom on; či vidieť jeho stretávanie s Bohom aj vo vašej farnosti; či Boží štýl je uňho skutočne žitý. Áno, na jednej strane máte pravdu. Tie slová v prvom rade patria nám kňazom.

Ale nebolo by múdre zabudnúť na to, že zrkadlenie stretávania s Bohom by malo byť viditeľné u každého kresťana.

Dámsky gambit

Pri týchto slovách zrejme spozornejú dve skupiny. Najprv tí, ktorí sa venujú šachu, keďže ide o názov jedného zo šachových otvorení. No ešte väčšou skupinou budú tí, ktorí si toto pomenovanie spájajú so seriálom o dievčine zo sirotinca, ktorá sa napriek závislosti stane šachovou veľmajsterkou.

Dámsky gambit

Jozef Kozák 02.03.2021
Ako milovník šachu som si nedal ujsť tento seriál ani ja. Ale ako nás to učil profesor Anton Fabian, aj naň som sa pozeral „homiletickými očami“.

V hlave mi utkvela jedna scéna. Hlavná hrdinka sa učí hrať šach a v jednom okamihu stratí dámu (najmocnejšiu figúrku pri hre). Už dvíha ďalšiu figúrku, keď jej to učiteľ šachu nedovolí. Nekompromisne jej zastaví ruku a povie: „A teraz sa vzdáš!“

Dievča to odmieta, hnevá sa, pýta sa, podľa akých pravidiel to má urobiť. Na čo jej učiteľ odpovie: „Nie je to pravidlo, ale športové správanie!“ Dievča chce pokračovať, dohrať partiu. Avšak počuje len rázne: „Nie.“

Mohlo by sa zdať, že týmto úvodom reagujem na aktuálne politické témy či na situáciu v nejakej firme. Že dávam odkaz „niekomu hore“, že je čas vzdať sa. Koľkým by sme radi poslali takúto správu?!

Len uvažujem, či by to nebolo diablovo pokušenie. Zamerať sa na zlyhanie iba iného a žiadať vyvodenie dôsledkov a nevidieť v tom istom svetle pravdy aj seba. Nielen nedodržiavanie „športového“ správania, ale i zlyhávanie vo vedení je nám totiž mnohým blízke.

Vnímame to, verím, pri každodennom spytovaní svedomia. Len škoda, že pri takomto rozpoznaní sa nemôžeme hneď vzdať Božiemu milosrdenstvu vo sviatosti zmierenia.

Že je tu dlho zvláštna prekážka, ktorá nás učí posúvať hranice nie vždy dobrým smerom. Ktovie, čo nás táto skúsenosť bez potrebného vyvodenia dôsledkov naučí a k čomu povedie?

Nič mi nevychádza

„Pán farár, pozrite sa, čo mi dnes vyskočilo ako spomienka. Fotografia z nášho minuloročného farského plesu. Som veľmi smutná. Nič z toho, čo som si plánovala, na čo som sa tešila, mi nevychádza,“ napísala mi jedna moja farníčka a čakala na odpoveď.
Nič mi nevychádza

Jozef Kozák 09.02.2021
Pokušenie pripojiť sa k jej lamentovaniu bolo veľké. Ale ako to povedal pred pár dňami pápež František: „Lamentácia nás uväzňuje.“ 
Preto som rýchlo utekal od tohto pokušenia bedákania a hľadal pre ňu aj pre seba inú odpoveď.

Vtedy som si spomenul, že v Cirkvi prežívame Rok svätého Jozefa. Hľadiac na jeho život, zdá sa, že aj o ňom by sme mohli povedať, že je to muž, ktorému fakt nič nevychádza.

Veď si len pripomeňme – neplánované Máriino tehotenstvo, narodenie dieťaťa v neočakávaných podmienkach, útek do Egypta. Zaiste mal Jozef iné plány. Ale nepod­ ľahol nariekaniu.

Zdá sa mi preto, že Rok svätého Jozefa je prorocký. Je znamením a povzbudením zároveň. Jozef nás inšpiruje, ako máme kráčať aj my teraz. Mohli by sme to zhrnúť do dvoch impulzov.

Prvý: Jozef ako model na­čúvania. Sami dobre vieme, koľko rôznych slov a myšlienok sa k nám cez deň dostáva. Jozef však najintenzívnejšie reaguje na hlas Boha.

Druhý podnet: Jozef ako príklad zodpovednosti. Mohol sa hneď na začiatku zbaviť starostlivosti o ženu a dieťa. Koľkí aj dnes bojujeme s pokušením opustiť svoju ťažkú životnú rolu. Ale on, naopak, neuteká zo svojho miesta manžela a pestúna; žije ho, ako najlepšie vie!

Azda by sme mali v týchto dňoch viac ako vyratúvaním toho, čo nám nevychádza, pozrieť sa vo svetle príkladu svätého Jozefa ešte raz na svoj život. A pýtať sa: Čo vychádza Bohu so mnou?

Budem tam s nimi

„Nebudem môcť hovoriť, ale budem tam. Nebudem niekým privilegovaným, ale jedným z nich. Chcem byť medzi nimi ako Kristov posol, ktorý nie slovom, ale skôr skutkom a svojou prítomnosťou im bude kázať evanjelium…“ napísal si do svojho denníka emeritný arcibiskup Alojz Tkáč, keď v roku 1977 nastúpil ako kňaz bez štátneho súhlasu pracovať ako vodič električky v Košiciach.
Budem tam s nimi

Jozef Kozák 12.01.2021
Prešlo pár rokov a mnohí z kňazov Košickej arcidiecézy robia čosi podobné. Už nie na základe rozhodnutia iných, ale po slobodnom zvážení sa v týchto ťažkých chvíľach prihlásili ako dobrovoľníci v nemocniciach. Začali v Prešove – slúžia pri triáži, skladoch, vstupe a piati priamo na covidovom oddelení.

Pomáhajú s tým, čo treba a čo môžu. Keď som cez víkend s jedným z nich telefonoval, bol unavený, ale veľmi spokojný. Hovoril o tom, čo celý deň robil – ako pomáhal s roznášaním jedla, kŕmením, pri polohovaní pacientov, ale aj ako sa s nimi rozprával.

Ako sa mnohí potešili, že sa niekto pri nich zastavil.

Spomenul aj skúsenosť s jednou ženou, ktorá ho so slzami v očiach vítala, keď potom, čo ho videla pri roznášaní jedla, ho zbadala, ako jej podáva Eucharistiu. Ubolená a dojatá, pripútaná na lôžko nahlas vykríkla: „Ježišu, ja k tebe nemôžem a ty si prišiel ku mne!“

A viete, čo mi z toho najviac utkvelo? Keď povedal: „Už dávno sme tu mali byť!“ Pri pacientoch, ale aj pri lekároch a sestrách. Aby aj cez našu skromnú službu mohli zažívať Ježišovu blízkosť. Lásku, ktorú máme odrážať ako pokrstení, ako kňazi.

Veríme a trpezlivo čakáme na chvíľu, keď sa kňazi vrátia k svojej sviatostnej a pastoračnej službe. Ale nesmieme zabudnúť na jeden fakt – že aj tento príklad prinesie iným odvahu a chuť – v inom čase a v inom prostredí – byť nablízku blížnemu. Byť odrazom Kristovej lásky a blízkosti.

Až sa skončí Advent

„A keď raz odovzdám svoj úrad, plánujem, že budem žiť ako páter František Paňák,“ zvykol hovorievať náš emeritný arcibiskup Alojz Tkáč. Pátra Paňáka som nikdy osobne nestretol, ale z rozprávania viem, že tento jezuita bol známy ako veľký spovedník v Dóme sv. Alžbety.
Až sa skončí Advent

Ani neviem, prečo som si v týchto dňoch spomenul práve na neho. Možno práve preto, že tento kňaz slúžil v našej katedrále. A azda aj preto, že práve toto jeho verné vysluhovanie sviatosti zmierenia sa tak silno stalo charakteristickým pri spomienke na neho.

Už dnes vieme, že pred Vianocami nemôžeme očakávať tie veľké spoločné spovede ako po iné roky. Že tento rok to bude o vernej a vytrvalej službe jednotlivých kňazov počas celého Adventného obdobia. Že sa nebude dať navzájom si vypomôcť tak, ako sme boli roky zvyknutí.

Aj preto chcem zvlášť nám kňazom na povzbudenie pripomenúť slová svätého Jozefa Cafassa, ktorý kňazom hovoril: „Kto sa spomedzi kňazov chce cvičiť vo veľkých a vznešených skutkoch, nech spovedá. Kto chce získať mnoho zásluh, nech spovedá.“

A všetkým nám, zvlášť tým, ktorí sa boja, či zápasia s myšlienkou spovede, nech rezonujú slová svätého Leopolda Mandiča, ktorý na výčitky, že je príliš veľkorysý pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, zvykol vravievať:

„Pozri sa, on nám dal príklad! Nie my sme zomreli za duše, ale on vylial svoju božskú krv. Máme sa teda správať k dušiam tak, ako nás naučil svojím príkladom.“

Ktovie, ako si budeme o pár dní spomínať na Adventné obdobie v tomto roku. Prajem však nám všetkým, aby pri návrate k týmto dňom bola jednou z krásnych spomienok aj naša vlastná dobrá svätá spoveď.

Naozaj nás tu nechcú?

Článok prevzatý z Katolíckych novín

Moja babka zvykla hovorievať: „Čo vidíš na iných, čakaj na sebe!“ Až ma to naľakalo, keď som si tieto jej slová spojil s poslednými udalosťami v Nice vo Francúzku a v Santiagu de Chile.

Pred očami som mal hneď horiace kostoly, ale aj telá mŕtvych vynášaných z Božieho domu. Či vari sa mám aj ja báť o svoj život? Či vari aj mne ako kňazovi, našim veriacim a kostolom hrozí takéto niečo?

Azda by ma niekto hneď zastavil. Neblázni, nestresuj, nerob paniku! To sa nemôže u nás stať. A možno by sme sa dostali k tomu, že ono sa to už deje. Nemyslím priame zabíjanie a pálenie. Skôr sofistikované útoky s jasným odkazom: „My vás tu nechceme!“

Zatiaľ „len“ prichádzajúce z kaviarní či domácností niektorých komentárov na internete. Občas v narážke nejakého článku či „odbornej“ debate. A predsa, tlak rastie. Neuveriteľné.

Zvlášť pre tých, ktorí si ešte dobre pamätajú tú vlnu nadšenia pri prvých vysviackach ponovembrových biskupov a to skoro až masové „chodenie“ do kostola.

Áno, tá generácia videla rast! Len nesmieme zabudnúť na to, čo bolo prv. Koľkí predtým zasievali alebo „len“ zlepšovali pôdu pre Božie veci. Možno je tu práve tá chvíľa, keď je to už na nás. Keď naša generácia je poslaná zasievať. A to nie je len zasievanie. Je to napĺňanie Božieho plánu.

S úžasom a vďakou som preto v posledných dňoch sledoval odkazy a príbehy na sociálnych sieťach. Všimli ste si to aj vy? Koľkí kresťanskí lekári a zdravotníci, ale aj laici zo spoločenstiev a farností, kňazi a rehoľníci boli zapojení do testovacích tímov? Áno, nebolo vidieť ich odev kresťana, ale bolo vidieť ich odev Kristovej lásky.

Vrátim sa preto k výroku mojej babky a trošku ho budem parafrázovať: „Čo vidíš dobré na iných, čaká Boh aj na tebe.“ Veď v mojom živote nemá ísť o to, kde a či vôbec ma chcú mať niektorí ľudia. Lež o to, kde a pričom ma chce mať Boh.

Ak by som sa druhý raz narodil

Cestou z primičnej svätej liturgie sa u mňa na fare zastavil môj známy. Bol plný krásnych zážitkov a priateľských stretnutí. Podelil sa so mnou o myšlienky z kázne i o spomienky z detských rokov novokňaza. Hovoril dlho bez prestávky a ja som ho so záujmom počúval. Z celého jeho nie krátkeho monológu ma zaujali dve skutočnosti…. viac na https://www.katolickenoviny.sk/komentar/

Zostaňte doma 2

Nie, nie je to názov nového katastrofického filmu a ani maľovanie čerta na stenu. Je to len trpká myšlienka, ktorá sa mi vďaka našim médiám a časti novinárov občas dostáva do mysle. Prichádza vždy vtedy, keď čítam niektoré komentáre alebo len názvy článkov, ktoré posielajú kresťanské hodnoty či samotného aktívne žijúceho kresťana do zabudnutia. viac tu…