Pri týchto slovách zrejme spozornejú dve skupiny. Najprv tí, ktorí sa venujú šachu, keďže ide o názov jedného zo šachových otvorení. No ešte väčšou skupinou budú tí, ktorí si toto pomenovanie spájajú so seriálom o dievčine zo sirotinca, ktorá sa napriek závislosti stane šachovou veľmajsterkou.
Jozef Kozák 02.03.2021
Ako milovník šachu som si nedal ujsť tento seriál ani ja. Ale ako nás to učil profesor Anton Fabian, aj naň som sa pozeral „homiletickými očami“.
V hlave mi utkvela jedna scéna. Hlavná hrdinka sa učí hrať šach a v jednom okamihu stratí dámu (najmocnejšiu figúrku pri hre). Už dvíha ďalšiu figúrku, keď jej to učiteľ šachu nedovolí. Nekompromisne jej zastaví ruku a povie: „A teraz sa vzdáš!“
Dievča to odmieta, hnevá sa, pýta sa, podľa akých pravidiel to má urobiť. Na čo jej učiteľ odpovie: „Nie je to pravidlo, ale športové správanie!“ Dievča chce pokračovať, dohrať partiu. Avšak počuje len rázne: „Nie.“
Mohlo by sa zdať, že týmto úvodom reagujem na aktuálne politické témy či na situáciu v nejakej firme. Že dávam odkaz „niekomu hore“, že je čas vzdať sa. Koľkým by sme radi poslali takúto správu?!
Len uvažujem, či by to nebolo diablovo pokušenie. Zamerať sa na zlyhanie iba iného a žiadať vyvodenie dôsledkov a nevidieť v tom istom svetle pravdy aj seba. Nielen nedodržiavanie „športového“ správania, ale i zlyhávanie vo vedení je nám totiž mnohým blízke.
Vnímame to, verím, pri každodennom spytovaní svedomia. Len škoda, že pri takomto rozpoznaní sa nemôžeme hneď vzdať Božiemu milosrdenstvu vo sviatosti zmierenia.
Že je tu dlho zvláštna prekážka, ktorá nás učí posúvať hranice nie vždy dobrým smerom. Ktovie, čo nás táto skúsenosť bez potrebného vyvodenia dôsledkov naučí a k čomu povedie?